Ako som sa dotýkala samej seba alebo kto je za mrežami

Je 6:00. Sadám ku šálke voňavého čaju, zapálim sviečku ( u nás horia pernamentne -:) a pustím dnu ranný vzduch spolu s trilkami vtáčikov, ktorí sú už tiež hore, aby mi robili spoločnosť. Dnešná téma vo mne dozrela pred pár dňami, keď som sa chystala na koncert Snatam Kaur a píšem to ráno po prežití a precítení koncertu. Tí, ktorí žijú v spojení s yógou a tí, ktorým otvorenosť srdca robí spoločnosť už dlhšiu dobu, nepotrebujú čítať zažité -:)  Preto mi prepáčia iný uhol pohľadu, ktorým chcem osloviť prichádzajúcich a postávajúcich vo dverách, ktorí ešte len naberajú odvahu prekročiť prah ( a poväčšine majú strach pustiť sa zárubne -:)) Možno po prečítaní riadkov , ktoré ich oslovia stratia obavy a nerozhodnosť. Ako inak – možno by som mohla nazvať svoj blog Denníkom onkologickej pacientky -:) ale stránim sa nazývaním vecí prvoplánovo, pretože presne chápem spôsob prvého dotyku s informáciou, ktorá mi môže zmeniť život, ale svojou silou ma odradí, pretože si neverím, že by som ju zvládla -:) Verte mi, pretože som to prežila.

Už dlhšie som chcela napísať o yóge. Počas liečby som dlhé hodiny skúšala dýchanie, čítala som knihy o nej a mala som za sebou len jeden krátky základný kurz. Ja viem – keď máte za sebou ťažký deň a hlavu vám ide rozhodiť od chémie, možno na prvý pohľad to nie je pre vás tá správna voľba. Ale nič nie je povinné -:) Doteraz neviem žiadny názov asány, vyhýbam sa krkolomným cvičeniam a plne rešpektujem moje subjektívne možnosti tela, nemám nutkavý pocit ísť si zacvičiť do kolektívu ani sa zaoberať definíciou nejakého odboru tohto cvičenia.  Jedno viem povedať s určitosťou. Pre mňa osobne prvý ťukes do svojho JA bol cez obyčajný DYCH -:) Dýchala a sledovala som svoj vlastný dych pri náročných vyšetreniach, dýchala som pri kvapkaní chemoterapie aj keď vás nechajú samú v miestnosti s ožarovačom a odrazu máte pocit, že existujete Vy a zvyšok sveta je za dverami -:) Sledovala som svoj Dych, keď som ležala po operáci a nemohla hýbať zvyškom tela, preto mi hýbanie bruchom pripadalo jediné zrejmé v tejto situácii, keď som hodiny bolestí predýchavala. O tom všetkom píšem preto, aby ste pochopili, že veci nie sú tak zložité ako vyzerajú. Ako som si už mohla odsledovať v svojom živote, moja intuícia je presná, stačí stíšiť život a počúvať -:)  Netušila som o čo kráča, DYCH sa pre mňa stal pomôckou na prečkanie tých horších chvíľ, na upokojenie tela a mysle pred očakávaním výsledkov a doteraz podvedome pri každej návšteve onkológa začínam už v čakárni dýchať -:)) Sranda je, že som sa po rokoch dostala k cvičeniu Kaligrafickej yógy ( opäť poviem úprimne – tiež som sa zľakla v dverách zložitosti a držala sa zárubne -:)) a až tu mi bolo objasnené, aký dôležitý je DYCH  a ako pôsobí na uzdravovanie tela. Možno nedýcham presne podľa yógy ale viem, že dýcham ÚPRIMNE. Pamätám si, ako som sa sama na seba zlostila, keď mi to nešlo a zavretá v izbe počas chemoterapie som dookola skúšala a zúfala -:))) Ale po čase som sa spájala sama so sebou, bavilo ma to, liečilo to moju ubolenú Dušu, dávalo mi to priestor môj súkromný, vtedy ešte nevediac, že tak verejný -:)) takže takto je to s tou „mojou yógou“. Pridanou hodnotou je zvládnutie nejakého cviku a posuny v telesných možnostiach tela, ktoré sa po operáciách zotavuje. Väčšina onkologických pacientiek po operácii prsníkov a uzlín má problémy s pohyblivosťou končatín, vrelo odporúčam jemné strečingové cvičenia, tu to nie je o výkone, je to o pocite jemne posúvať svoje možnosti deň za dňom a tešiť sa z toho. Možno moje pohyby nie sú sú dokonalé, niekedy prestanem dýchať, lebo zabudnem -:)) a niekedy si pri bolesti uvedomím, že už mám svoje hranice. Ale to všetko robím ÚPRIMNE, k sebe. Nie vždy sa mi chce, niekedy si dovolím malé záškoláctvo -:) Toto všetko píšem, lebo chcem aby ste vedeli, že sa to dá. Aj keď sa k vám okolie správa ako k „chorým“ -:)

Videli ste sa niekedy, keď oduševnene dýchate zo zavretými očami a nevnímate svet ? a videli ste v ZOO  opice, ako si pokojne prezerajú „návštevníkov za mrežami“ ? Kto je za mrežami ? opice alebo návštevníci ? -:) zamyslite sa nad tým, kým si prečítate nasledujúce riadky -:)

Pri strete s onkologickým ochorením sa vám dočasne ( to je dôležité si uvedomiť)  rozpadne celý váš doterajší svet. Napriek tomu, že chemoterapia je považovaná za zdravotne škodlivú a určite aj je, priebeh tohto „liečenia“ vás priamo navádza na skúsenosť : dnes je lepšie, zajtra horšie alebo naopak, v opakujúcich sa cykloch, ktoré nedokážete odhadnúť. Ja som si vybrala jeden moment, pre mňa dôležitý a určite aj pre vás. To, že sa mi včera rozpadol svet, dnes to hovadsky bolí, neznamená, že zajtra nebude niečo nové. To NOVÉ môže mať rozličné podoby. Je nepredstaviteľné množstvo variácií, z ktorých si viete načrieť -:) Pokiaľ ste tomu otvorení pravdaže. A teraz sa vrátme k opiciam v ZOO. Poskytnem vám možnosť pohľadu oboch strán -:) a to na tému : Koncert Snatam Kaur, na ktorom som bola včera. Strana návštevník  – stojac vo dverách, dávajúc pozor aby neprekročil pomyselnú hranicu miestnosti zo záujmom ale aj strachom hľadí na „komunitu“ ľudí, ktorí jednotne dýchajú zo zavretými očami držiac sa za ruky a spievajúc mantry. Niečo ho ťahá pripojiť sa, ale obavy zo „zneužitia“ sú väčšie. Vidí iný priestor, na aký je zvyknutý, títo ľudia sa správajú neštandardne, zvláštna emócia vo vzduchu mu trochu zaváňa sektárstvom, veď čo iné to môže byť. Veľa už o tom čítal, konšpiračné teórie o zneužití a vtiahnutí za mreže. Radšej odchádza do svojho Veľkého sveta, zľakol sa tých mreží a poľutuje tých , čo sú za nimi. Stratili chudáci možnosť byť súčasťou Systému a Veľkého svetového priestoru, našťastie on za mreže nevkročil a tento na pohľad už malý a uzavretý svet ho nezmiatol. Je na seba hrdý a nevadí, že nemá gule na to, skúsiť to -:)) Pohľad spoza „mreží“, ktoré v skutočnosti existujú len vo vizualizácii návštevníka  ako projekcia strachu, poznám. Sama som ním prešla a môj život “ pred chorobou a prebudením “ bol štandardným -:) tentoraz som však koncert prežila inak. Oslobodená a prijímajúca som od prvých zvukov prijímala všetky energie okolo seba. Bez bázne som spievala mantry, so zavretými očami a vnímala samú seba, zvuky v miestnosti, spojené do jedného veľkolepého dychu aj energiu tepla v rukách ( ktoré som si musela sem tam vytriasť -:)) , keď sme v spojení dlaní tvorili jednotu , ľudia neznámi a bezmenní, spoločne vyslovujúci slabiky liečivých mantier. Každý z nás si odniesol z koncertu to, čo dokázal prijať a čomu otvoril svoje dvere -:) Bez strachu a s detskou radosťou som navnímala všetku tú energiu.

ĎAKUJEM :

Snatam Kaur – že som mohla naživo zažiť veľkoleposť jej spevu a precítitť energiu

Martinke z LighthouseClubu – že pomohla tejto emócii Lásky  prikvitnúť na Slovensko

Renate zo Šumavy – ktorej spojenie   ma naviedlo cez Snatam Kaur, aby som našla Kaligrafickú yógu -:)

A v neposlednom rade všetkým dievčatám zo Šoporne -:) ktoré som veľmi, veľmi rada opäť objala

A ďakujem sama sebe – za všetky včerajšie Dotyky

 Niečo o koncerte v Bratislave :

Koncert Snatam Kaur – ako to začalo a ako to skončilo?

Zdieľajte ...