Bez humoru to nejde alebo nájdete ho aj tam kde ho nehľadáte -:)

S tým mojim „ranným vtáčaťom“ to nie je v posledných týždňoch až také vážne. Vstávam neskoro a všetky moje bunky sú neustále na bojisku s chrípkovým vírusom, akurát, že to nejako zle zmenežovali. Chudiny, čo prežili chemoterapiu a ožarovanie, mi dávajú najavo svoju snahu o obranu, ale nejako sa pozabudlo na potrebu aspoň zopár jedincov, ktorí by obhospodarovali obyčajné fungovanie tela. Takže veľa spím, keď nespím, odpočívam, preto som sa rozhodla načrieť do minulosti, čo často nerobím, aby som sebe aj iným sprostredkovala zopár pozitívnych a úsmevných príhod zo zdravotníckych priestorov. Ak sa vám nebudú zdať až také humorné, vedzte, že humor je všade. Aj  tam, kde zdraví ľudia nakukujú so strachom -:)

Pred štyrmi rokmi som sa prvý raz ocitla na lôžkovom oddelení onkológie na Bratislavských Kramároch. Izby vystavané zo sponzorských darov boli nádherné, moderné, s vlastnou čistou kúpeľňou, na stene oproti pohyblivým posteliam veľká plazma. Proste 22.storočie dýchajúce streilitou, trochu evokujúce, že sme už na poslednej stanici, kde nám toho chcú všetko dopriať -:) Na izbe sme boli dve, nevedno prečo na všetkých izbách boli pacientky  vždy jedna pacientka s operovaným prsníkom a druhá s operovanými črevami. S pani sme si „sadli“, takže sme v deň operácie začali spounažívať. Ja mobilná od pol pása dole, ona od pol pása nahor. Najprv sme si robili srandu nad frekvenciou upratovania, ktorá bola tak častá, že sme kvôli hygiene nemohli zaspať , ale vrchol humoru nastal vo chvíli, keď do izby vrazil po prvý raz mladý muž s vyrysovanými svalmi pod zdravotníckym oblečením, s kérkami na svaloch rúk, držiac v ruke nejakú nádobu s voňavým mazivom a na rukách gumené rukavice. S úsmevom sa nás opýtal : “ dámy, nechcete namazať? “ My dve s vyvalenými očami, bez toho aby sme pochopili zmysel otázky, sme rýchlo krútili hlavami, že nieeeee. Keď odišiel neveriaco sme sa na seba pozreli. Ak by mal na krku motýlik, určite by sme to tipovali nemiestny vtip lekárov alebo príbuzných. No on totiž nezaostával šarmom ani výzorom za striptérmi z telky a ak si myslíte, že pacientka rovná sa automaticky vykastrované ženstvo, tak to sa mýlite -:) Neskôr sme pochopili, že mladíci, ktorí nám takto v pravidelných intervaloch otvárali dvere na izbe, ponúkali v skutočnosti namazanie chrbáta mentolovým sajrajtom, aby nás chrbát nebolel od toľkého ležania.Mne sa podarilo držať si mladíkov od tela, veď už len ktorá žena by sa rada obnažovala po takej operácii pred mužom. Mohol by mať aj zlatú masku na ksichte a ružu v zuboch -:) Spolubývajúcu ale chrbát trápil, tak sa odhodlala a vyskúšala to. Zakryjúc si predok, nechala si namazať celý chrbát šikovnými rukami jedného z našich „mladých“, ako sme ich nazvali. Celú noc potom ticho nadávala, pretože mentolová pokrývka chrbta spôsobila  zimnicu na pokožke a drkotala zubami od zimy -:)) Humor nás na chvíľu prešiel o dva dni neskôr, keď nám sestra oznámila, že naši „mladí“ nám prídu pomôcť s hygienou a dnes sa po operácii okúpeme. To ste mali vidieť dve poloobviazané pacientky, ktoré vzájomnou symbiózou suplovali tú časť tela tej druhej, ktorá bola nefunkčná a v časovom strese sa snažili nájsť posledné sily, vykonať hygienickú údržbu a pritom sa nezraniť. Keď dorazil náš „mladý“, už sme boli vzorne celé voňavé a načančané položené v postielkach -:)) nič netrebáááá. Ono to zas zo slovenským zdravotníctvom nie je všade až také nadčasové.  Stačí prejsť v tej istej budove do suterénu, kde je vyšetrenie MRI a hneď viete kde je sever. A viete aj to, kde ešte sponzorské peniaze a kamery teliek ešte nestihli doraziť. Originalita tohto miesta sa spája s jeho funkcionalitou a organizáciou prác. V úzkej uličke bez kyslíka sa tlačia kopce ľudí, aby vystriehli, kedy sestrička otvorí dvere na nastane tá chvíľa. Ja doteraz neinformovaná, som sa tam vybrala sama, bez rodinného príslušníka. Opomenúc, že som musela opakovane utekať na prvé poschodie za onkologyčkou, keďže pán v „búdke“ stratil moju žiadanku a bez žiadanky na Slovensku nejde, bez žiadanky vlastne neexistujete. Po otvorení dverí ma vlna pacientov priam stiahla do ordinácie a rýchlosťou svetla mi najprv do pravého predlaktia vrazila sestrička kanylu, takže neostávalo nič iné ako držať ruku v polohe rovnej alebo vzpriamenej, následne na to, do tej istej , teraz nefunkčnej končatiny aj papier, ktorý je potrebné vypísať. Masa ľudí z končatinami napriahnutými vpred, v druhej ruke oblečenie, v úzkej uličke s jedným malým stolíkom, to vám je prenáramná sranda, humor jak vyšitý-:) Nasledovala spŕška od  sestričky, ktorá mi s nevrlým výrazom ( za dverami bolo počuť rozprávania z dovolenky, takže sme sestričky prenáramne vyrušili ), že som to vypísala ľavou rukou úplne že nečitateľne a dokonca ani neviem termín posledného vyšetrenia ( v 21. storočí si myslíte, že ak máte kartu v Onkologickom národnom ústave, tak budú mať všetky tieto záznamy v pc – hm, možno aj majú,len nezmenili tlačivo ) Sranda pokračovala, keď som teda vošla do kabínky meter x meter a pokúšala sa s napichnutoch rukou zobliecť si posledné zvyšky oblečenia a nezbúrať pri tom vedľajšiu papundeklovú stenu. Náramne som sa zabavila, dlho som na to spomínala -:)) Ale zas aby som bola patriotka – v Košiciach na Rastislavovej som v ten istý rok zažila veľmi humornú príhodu s rengenom pľúc. Zaskočila som si tam vybaviť posledné vyšetrenie, čo som nestihla v Bratislave a bola som pripravená na všetko, aspoň som si myslela. Chudobnejší východ obhospodaruje rengen, ktorý mi ani veľmi neposkytoval vedomie bezpečnosti, ale v rámci času som sa na to dala. Prežila som sedenie v čakárni s pohľadom   upretým na dvere opravované kovovými plátmi a premýšľala som, či ožarenie cez tieto dvere neurobí službu a budeme mať spoločný snímok ( videla som fajn film z onkologie, kde chalani chorí na toto ochorenie, v noci si urobia spoločný rengenový snímok zo vztýčenými prostredníkmi, veľmi sa mi páčil -:)) Druhý deň som stála v dverách a žiadala som výsledky, popis a snímok na CD. Sestrička s kamennou tvárou mi podala obálku…a…pravý RTG snímok, rozmeru asi 50 na 50 cm, ktorý môžte vidieť v starých filmoch. Ako tam stála v starých olúpaných dverách celá zakrytá tým snímkom, vysvetľujúc, že PO TOM ho musím vrátiť späť do archívu, zažila som humoru a humoru. Nakoniec som snímok do Bratislavy nepriniesla, len popis. Nezmestil sa mi do kufra. 

Humoru je v nemocniciach všade kopce. Od pohľadu v jedálni na chlpaté mužské nohy v modrej erárnej košeli s vykúkajúcimi hadičkami , cez studené večere obsahujúce suchý chleba a sáčok s Ěčkovou salámou, ktorý nie je možné ani otvoriť, až po vymletý mozog po 6-hodinovej narkóze- keď stojíte vo výťahu číslo 2 a keďže tam tá dvojka svieti, tak jednoducho vystúpite, veď ste na druhom predsa -:)) Mám mnoho spomienok a verím, že humoru nie je nikdy dosť a patrí na všetky miesta sveta. Veď všetci robíme, čo môžme…

Zdieľajte ...