Čo by som odpovedala Pavle alebo takto to cítim JA

Včera som sa vrátila z Prahy a pôvodne som chcela napísať iný článoček, ktorý trochu posuniem. Ako to niekedy býva, po odpovede si musím zacestovať, ale ja cestujem tak rada ako často -:) Cestovanie prináša čas na vnútorné hĺbanie, síce niekedy prerušený hlukom z vedľajšej hotelovej izby alebo veselšími spolucestujúcimi vo vlaku, ale vždy to napokon dám -:) Tesne pred mojou cestou mi došiel pozdrav od mojej priateľky z onkológie, ktorá si práve užíva radosti kúpeľného pobytu a ak sa v tých bublinkách nerozpustí od slasti, tak si určite tento článoček prečíta -:) V emaily bola okrem iného jedna veta, pri ktorej som spozornela a rezonovala mi počas cesty na pražské stretnutie, ktoré sa vlastne tiež dotýkalo tejto témy. Hoci odpovede nosíme v sebe, nie je ľahké ich nájsť ani zrozumiteľne roztrúsiť po svete, aby tie odrobinky našli práve tí, ktorí ich potrebujú a možno hľadajú. Otázka znela : prečo sa niektorým ženám rakovina vráti, aj keď chodia na kontroly a umierajú na metastázy ? Verím, že túto otázku v sebe nosí milióny žien, ktoré prežili liečenie a vrátili sa do „pôvodného sveta“. Ja dodávam – čo je kľúčom k výberu? čo urobili tie, ktoré ostali zdravé? Jemine, keby som vedela presnú odpoveď na túto otázku, určite by ma už vysielali v telke a bola by som slávna. Ale slávnych ľudí je priveľa a aj tak o nich všetci nevedia -:) Vesmír riadi smer a načasovanie informácií k jednotlivcom tak, aby im to bolo na úžitok. Ak ste v túto chvíľu práve zaneprázdnení systémovým stresom a nenavnímate, je to bohužiaľ váš problém, tak snáď druhá šanca…uvidíme.

Pár krát som už dostala otázku, či som verila liečbe chemoterapiou a ožarovaním, ktorá je v očiach ľudí devastačná a vždy prináša predstavu zomierajúceho, aj keď to považujem za predsudok. Ale z predsudkami sa my z onkológie stretávame, ľudia sa boja a ich strach sa odzrkadľuje v ich odkláňajúcich sa pohľadoch, rýchlej zmene témy a vôbec v úteku -:)) útek je prirodzená obrana predsa. Pre mňa osobne bola chemoterapia obdobím, na ktoré často spomínam, pretože som ju vnímala ako „časopriestor“ , ktorý mi niekto dal, aby som si ( snáď) stihla povybavovať veci, čo som v živote nestihla. No nie je to tak, ako si myslíte -:)) nešlo o nedokončenú prácu na stole, ani o nezaplatené účty ( aj keď aj tých bolo -:)) Celý, celučičký čas som trávila sama so sebou, dopriala som si všetky zážitky, na ktoré som nemala čas, skúšala som všetky cesty na spojenie s vnútrom, preciťovala som aj bolesť, ktorá niekedy patrila k ceste, snažila som sa aby mi neunikol ani jeden, jedinučký prítomný okamih -:) Nikdy som nemyslela, že chemoterapia je záchranou, že chirurg vyoperuje nádor a tým to končí. Chápala som, že je v tom o mnoho viac ako genetika a zlý životný štýl, už vtedy som chápala, že musím liečiť niečo väčšie aj keď som nevedela čo a ako -:) Dúfala som, že moje telo doposiaľ nepoškvrnené farmáciou to vydrží a dá mi ten potrebný čas. Nikdy som sa neupínala na myšlienku, že ma vyliečia lekári. Ale chápala som, že fyzickú časť asi budem musieť prenechať predsa len im -:))) Toto bolo o mne, každá z nás to má inak,ale máme niečo spoločné. Nikdy to nie je len o lekároch. Verím, že rakovina je forma pomoci, ktorá je nepríjemná ale lieči dušu, teda pokiaľ priložíme ruku k dielu a navždy nám zmení život…A vždy je to aj o práci na sebe.

V Prahe som sa stretla s babami, s ktorými som prežila pohodový večer, o ktorom napíšem ale zároveň mi tam spadla „do klína“ jedna informácia od mojej, teraz už priateľky Ivety, ktorá toto stretnutie organizovala a ktorá mi odrazu pripadala ako veľmi dobrá pomôcka na odpoveď pre Pavlu -:) Celý večer sme sa motali okolo témy ženských pŕs a Iveta ma upozornila na jednu vynikajúcu knihu od Kelly A. Turnerovej – Nejste bezmocní. Táto autorka bola zároveň výskumníčkou, ktorá preskúmala vyše 1000 prípadov samovyliečení rakoviny, pri ktorej lekári nedávali šancu. Ako tak Iveta rozprávala o tej knihe, mne docvaklo, že všetko, čo cituje poznám, prechádzala som tým a odrazu mi to dávalo zmysel. Nie je to žiaden návod ale dovolím si citovať s mojimi súkromnými náhľadmi, lebo si myslím, že autorka je blíííízko -:) U tisícky skúmaných našla 75 spoločných faktorov a z toho 9 bolo naozaj definovaných všetkými -:) Vnímam, že veľa onkologicky chorých žien si ani neuvedomí, že ich tá intuícia, ten šiesty zmysel navádza presne na takéto uličky nádeje aj reality -:)

1) zmena stravovania – v mojom prípade sa mne celoživotnej mäsožravkyni úplne zdevastoval jedálniček, keď mi prestalo chutiť mäso, nemôžem ho ani cítiť a to som absolútne nepriložila ruku k dielu -:)) jednoducho som vstala po narkóze a musela pripustiť, že zelenina a ovocie bude mojim údelom a to vám nehovorím, ako som na začiatku hladovala a doteraz mám problém, lebo nemám rada paradajky, ktoré sú vo väčšine reštaurácií voľbou jenda vo vegetariánskej strave -:)) a teraz vážne : vnímam túto pomôcku môjmu telu ako vyšší zásah, lebo v mojom individuálnom prípade, naozaj asi to mäso nebolo pre mňa to pravé orechové. Ale určite aj iné ženy prvotne siahli po úprave stravy, minimálne sa pridali k tým, čo čítajú v potravinách nálepky -:)

2) prevzatie zodpovednosti za vlastné zdravie – fu, ťažká téma. Rakovina je hraničné ochorenie a hraničné je aj rozhodovanie medzi voľbou lekárov a vlastným cítením, pokiaľ sa nezhodujú. Prvotné je asi ale nevnímať, že musím urobiť niečo JA sama a až potom mi môže pomôcť medicína, alebo súbežne. Ja osobne som nezatracovala lekárske názory, lebo som mala rýchlorastúcu formu nádoru a rátala som minúty, avšak predsa len som v kľude naciťovala a odmietla som poslednú dávku chema, lebo mi prišlo, že by ma to položilo a tiež som tak trochu súperila s lekármi, keď mi chceli preventívne odoperovať všetky uzliny. Nemyslím, že všetky ženy to majú takto, ale podstatné je uvedomiť si, že minimálne je dobré kontrolovať sestričky, či nepomiešali dokumenty pri vyšetreniach -:)) , opýtať sa na veci, ktoré sa mi nepozdávajú a podobne. Lebo aj zdravotníci sú ľudia -:) Ale vážne – určite neočakávať, že ja sama nič nezmením na svojom živote a lekári ma napriek tomu natrvalo vyliečia -:) Bolo by to ako očakávať iný výsledok pri tom istom opakujúcom sa postupe -:)

3) načúvanie intuície – aj bisťu, čím ďalej, tým ťažšie -:)) zmagorený mozog liekmi, chemicky uletená myseľ, fyzicky zoslabené telo, no čo už viac ti vesmír môže prihrať, aby si sa napokon predsa len započúvala do svojho tichého vnútorného hlasu. Ja svoju intuíciu vnímam ako ženu, nežnú a pokojnú, plnú lásky a pochopenia. Stojí pri mne a je vždy pripravená podávať ruku, nevyčíta, keď ju nedokážem navnímať, jednoducho skúša a skúša -:) Mám ju rada…

4) užívanie bylín a doplnkov stravy – ja som počas chemoterapie nebrala nič, pretože mi prišlo, že v takej dávke chémie by sa to aj tak rozpustilo -:) vážnejšie som sa tým začala zaoberať pri poslednom cykle, keď som vedela, že ma čakajú následne dve operácie a snažila som sa telo dať ako tak dokopy a urobiť všetko, čo viem, aby som doplnila chýbajúce veci. Každý výživový poradca, ktorý predáva tieto doplnky stravy vám bude ponúkať „balíčky pre onko-pacientov“ hlava nehlava -:)) Doteraz sa smejem nad príhodou, ktorú mi rozprával primár( lekár)  z kliniky naturálnej medicíny, kam chodím, ako mal pacientov a pri skúške zistil, že buď im naordinovali produkty, ktoré vôbec nepotrebujú alebo im chýbali základné, ktoré potrebujú. Takže by som asi odporúčala ísť naozaj strednou zlatou cestou, spočiatku využiť „balíčky“ ako bomby na obnovu tela, ale neskôr brať naozaj len to, čo telu chýba konkrétne. Je veľmi dobré, ak máte niekoho kompetentného, kto nie je priamo s firmy -:)) Ja konkrétne som brala balíček ( z FIN ) celý rok po chemoterapii, teraz zatiaľ nepociťujem deficit  -:) Očakávania, že takáto „posila organizmu“ bude aj čosi ( dosť) stáť sú reálne -:) ale o tom to je, všetko má svoju cenu.

5) uvoľnenie potlačených emócií – tak tu sme asi pri tej najťažšej úlohe, keď berieme v úvahu, že rakovina prsníkov je určite úzko spätá s emóciami a ich nesprávnym strávením. Je mnoho metód, každá z nás si vyberie tú svoju intuitívne. Niekomu stačia prechádzky v prírode a meditácie, niekto musí všetko vykričať, vyplávať alebo vycvičiť. Niekto si musí na pomocť zájsť k psychológovi, psychiatrovi, regresnému terapeutovi…Mne táto fáza trvala najdlšie a to som prosím kombinovala samu-svoju regresnú terapiu, všetky druhy meditácií, čo som nacítila, hodiny cvičenia yógových cvikov, praktikovanie vedomého dýchania, napokon čínske cvičenia …ajhľa, bola som ja poriadne zasvinená -:)) Všetko som ale prechádzala bez strachu, bez paniky a v súlade s myšlienkou, že buď stihnem alebo nie, to sa uvidí -:)

6) prežívanie pozitívnych emócií – u niekoho ako napr. u mňa aj táto na pohľad ľahká úloha predstavovala vysoký schod. Napokon som to ale dala. Radujem sa, dovoľujem si mnoho toho, čo sa mi v minulosti ani nesnívalo, neberiem sa vážne a niekedy ani druhých a vôbec , na svete je krásne -:)) Opäť intuitívne každú z nás po mesiacoch v nemocniciach ťahá k radosti, takže si užívajme. Dnes som do sekcie “ zaujalo ma“ pridala pár mojich tipov, tak sa môžte inšpirovať-:)

7) schopnosť prijať podporu od druhých – opäť téma, ktorá sa zdá ľahká a pri tom koľké z nás nedokážu prijímať, koľkým z nás dokáže robiť problém skloniť hlavu na plece blízkeho alebo si poplakať v objatí priateľky. Aj ja sama sa to učím, drilujem. A objímam každého, kto so mnou súzvučí -:)

8) prehlbenie spirituality – asi nie je náhoda, že tento bod je pod číslom 8 -:)) Spiritualita má pre každého iný obal aj obsah. Nemoc je pomôckou k napočúvaniu svojej Duše. K prebudeniu zo sna do skutočnej reality vnímania a každý dotyk so smrťou tomu napomáha. Prijatie smrti a pokora prichádzajúce ruku v ruke s rakovinou sa napokon pretavia do nového videnia a chápania. Naše vnútorné vnímanie sa zmení a tým začneme meniť aj svoje okolie. Prijímať odlišnosť iných a chápať pritom spojenie s nimi, to je úloha, ktorá vyživuje ozdravovanie našej bytosti. Krok za krokom prehlbovanie nášho osobného spirituálneho vnímania, bez toho, aby sme potrebovali potvrdenia…kráčať chodbou nekonečných možností.

9) dôvod prečo žiť – čo k tomu dodať -:) tu si to každý doplní sám. Podľa veku, podľa prežitého, podľa snov, podľa čohokoľvek nedopísaného…Ja osobne sa teším na čas predo mnou a rozvoj mojej Duše na ceste, ktorú som začala v onkologickom ústave, kde som lekárom zanechala strach, ktorého som sa nevedela zbaviť celý doterajší život -:)) Mimochodom, parádne sa bez neho žije.

 

Tak ako pri poľských výrobkoch ani tu nikde nenájdete návod -:)  ale nazbierate inšpiráciu na  nacítenie tej vašej osobnej cesty a potrieb. Ja osobne vnímam dôvod, prečo niekto prežije nielen v tom, že ide celistvo a nacíti viaceré možnosti a cesty k náprave, ale následne však aj reálne pristúpi k realizácii zmien. Tiež verím v Absolútno, ktoré vie,kedy budem musieť odísť a to, že mi to dopredu nepovie je super -:)

 

venované mojej priateľke Pavle

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľajte ...