Môj súkromný advent

Za záclonou presvitá zasnežená krajina, lesné chodníky poprášené bielym popraškom a stromy bez lístia akoby spali. Tak pokojne a ticho. Ráno začínam motlitbou – keď sa moje telo  ponorí do blahodárnej energie teplých bubliniek a teplo prelieza každou mojou bunkou, ďakujem Vesmíru za všetky dni, ktoré mi priniesli toto otvorenie sa Láske, túto možnosť preciťovať každú malinkú kvapku ako  pohladenie života, vedomosť toho, kto som a čo dokážem, schopnosť nacíťovať svoje vnútro a vidieť krásu okolo seba a v sebe v každý okamih. Ďakujem môjmu telu, že ma nezradilo v najťažších chvíľach a vďačne mu poskytujem  nekonečný priestor na nerušené vnímanie seba samého a blahobytu, ktorý je tu pripravený len preň. Po kúpeli zabalená do teplej plachty odpočívam na mäkučkej deke, aby som sa presunula na lehátko v miestnosti, kde sa dýcha kyslík, ten blahodárny kyslík, ktorý roznáša do každučkého kúta môjho tela obnovu, energiu, život. Na uši si nasadím slúchadlá a vypočujem si niektoré prednášky , na ktoré som doposiaľ nemala priestor, alebo sa nechám len tak unášať vianočnými pesničkami. Potom odchádzam do telocvične. Cvičenie ma začína baviť a deň za dňom poskytujem svalom, unaveným od ležania v nemocničnej posteli, čoraz väčší priestor na prebúdzanie, možnosť obnovovať zabudnuté reflexy a skúšanie si nových mét fyzickej zdatnosti. Snažím sa z plných síl posilovať stabilitu chrbtice , tej časti, ktorú som celý život opomínala kvôli práci alebo domácnosti ako milióny žien -:) Chrbtica je skelet, je to niečo, čo nám poskytuje oporu a ja ju vnímam ako fyzickú os môjho duševného Stredu.  Keď dôjde čas na masáž, nechávam celý svoj organizmus preciťovať pomalé hmaty a prenechávam celú svoju pozornosť tejto činnosti. Popoludní sa vyberiem na kúpeľnú kolonádu s pohárikom na termálnu vodu, prospievajúcu žalúdku, ktorý si toľko vytrpel a absolútne v kľudnom tempe vnímam horúce hlty, ako prechádzajú hrdlom v mrazivom dychu. Napokon  zamierim ku kostolu, kde bude Vianočný organový koncert, aby som dokončila motlitbu za všetko krásne v živote, čo ma stretlo a ešte stretne. Večer na izbe vypisujem Vianočné pohľadnice. Po rokoch sms-iek a emailov, odrazu zakúšam znova tú skoro posvätnú bázeň, keď píšem blízkym priateľom a do každého písmenka zabalím kúsok Lásky -:)

Tento rok som adventné týždne poňala inak. Ctím si Vesmír, Bytie, Boha cez seba. Cez svoje telo a dušu, ktorým poskytujem absolútnu pozornosť a konečne aj sústredenosť, po toľkých rokoch, keď som bola súčasťou celku. Celku, ktorý sa bezhlavo rútil v predvianočných ošiaľoch, nakupovaniu darčekov a prípravám na sviatočnú atmosféru doma, všetko v rýchlom tempe aby sme stihli sadnúť za slávnostný stôl v úplnom perfekcionizme pre našu rodinu a po týždňoch ponáhľania si užili minúty slávy. Tento rok sa už nezúčastním -:) Chcem sama sebe umožniť ozdraviť svoje telo a Dušu. Aby som mohla rozsievať čistú energiu, očistenú od únavy, stresu a naháňania, pocitu zodpovednosti a akéhosi dosiahnutia cieľa. Aby som na Štedrý večer mohla rozdávať svojej rodine štedrosť svojho vnútra , prejaviť Lásku a ako žena – matka – manželka mohla byť stabilným pilierom, o ktorý sa môžu moji najbližší sem tam oprieť, ak bude treba -:) Stojím v Pravde – že zmenou svojho vnútra a seba, je možné zmeniť svet -:) Vnímam potrebu ženy mať priestor na udržiavanie svojho ohňa, na možnosť nežnej starostlivosti a dušu aj telo, aby potom ona sama mohla byť tým pilierom. Možno nebude domáci šalát a darčeky nebudú zabalené v lesklom papieri. Ale budeme v spojení spokojnosti a pohody.

Už som precítila, že Nič Nemusím. Teraz som v okamihu uvedomovania a ukotvovania, že Všetko Môžem -:) Stačí si to len „dovoliť“.

 ( venované mojim blízkym a priateľom)

Zdieľajte ...