Moje dieťa a ožarovanie

Od času, keď som začala písať tento blog, každé ráno ma niečo budí a ženie k písaniu, zároveň už pri prebúdzaní mi prichádzajú témy, o ktorých by som chcela písať. Keďže sa považujem za priestorovú bytosť, vzhľadom na moje celoživotné skúsenosti, je pre mňa ťažké držať sa jednej témy, pretože vnímam dosť veľkoplošne a veľké obrazce naraz-:) Už pár dní mi rezonuje téma, o ktorej by som vám chcela povedať ako o jednej z možností ( pre mňa správnej ) vnímania liečby, ktorú so sebou prináša onkologické ochorenie. Začnem uvedomením, na ktorom všetko stojí a to , že choroba nie je vo vesmírnej terminológii ani trest ani hrozba. Z výšky sa javí naše fyzické telo ako malichernosť, pretože nie je vnímané tak dramaticky “ smrteľne“, ako ho vnímame tu na zemi a preto zhora to vyznieva len ako druh-forma pomoci, akási nápoveda. Z tohto dôvodu som nikdy, ale naozaj nikdy nemala pocit, že proti chorobe musím „bojovať“, vždy som vnímala, že ju musím pochopiť ( stupienok „prijať“ som pochopila neskôr). Vo chvíli, keď som si uvedomila, že mi chce niekto niečo povedať a následne som sa započúvala, začala som sa snažiť porozumieť a aj meniť svoje správanie podľa vyrozumeného. Nie zo strachom – lebo strach spôsobí, že vaše zámery meniť sa sú opäť len pokriveným pohľadom do zrkadla, strach som odsunula na bok a začala som vnímať a podľa toho „žiť“ -:)

Ožarovanie, ktoré nasledovalo po operáciách som absolvovala mimo domova, v inom meste, bez príbuzných. Možno na prvý pohľad by sa zdalo, že je to to nepríjemné, ale ja som to chápala ako veľký dar z nebies, že po celoživotnom naháňaní a pachtení, vybavovaní a behaní – konečne mám dostatok času, ktorý môžem bohapusto stráviť ja sama so svojím dieťaťom ( rozumej vnútorným ). Ako každá mama snažila som sa počas piatich týždňov vypočuť všetky jeho boliestky, všetky jeho snahy o prejavenie radosti, všetky doteraz nenaplnené sny…Mám 50 rokov, takže možno sa niekomu mohlo zdať vyskytovanie mojej osoby na niektorých miestach zvláštne, ale ja som moc ľudí nevnímala. Nie je to inak nič ťažké, robíte všetko to, čo robia iné mamy, akurát ostatní nevidia to dieťa, ktoré v tú chvíľu držíte za ruku-:) Nádherné počasie mi prialo, takže som sprvoti prešla všetky záhrady, parky a botanické záhrady v meste ( Brno ich má noazj veľa ), pripájala som sa ku školským prehliadkam a spolu s inými deťmi som počúvala rozhovory učiteliek a tiet, ktoré nás sprevádzali o každej jednej rastlinke a kvietku -:) Vnímanie krásy stromov a kvetov som mala tak zostrené, že mi trvalo hodiny, keď som prechádzala cez park a postávala pri kríkoch, aby som dala priestor na vnímanie tejto krásy aj môjmu dieťaťu. Keďže mi ožarovali uzliny – zmrzlina bola povolená, priam žiadaná, prešla som myslím všetky cukrárne v okolí a lebedila som si pri zmrlinových pohároch s dáždničkami, pri veľkých kávičkách s napeneným mliečkom a farebných limonádach, mňam. Neskôr som prešla na múzeá. Keďže moje dieťa je ešte malé, začali sme múzeom hračiek. Z turistických potuliek by som vypichla jednu, keď som sa s mojím dieťaťom pridala k poľskej skupine turistov a sledovala ich pohyb po pamiatkach aj s poľským výkladom. Keď sme došli k jedenej z veží, s voľným vstupom nevšímajúc si miesto som nezodpovedne vystúpila do vysokej čiernej veže, kde následne zažal zvoniť zvon asi meter odo mňa a moje dieťa nebyť, že má plienky…Pokračovali sme kinom, roky som v kine nebola, takže som si spomelnula, čo sa patrí a vybrala si kreslenú vraj humornú vec, následne som si kúpila kilo popcornu a colu, ktorú z duše neznášam a nepijem ju. Už mi chýbal len papierový klobúčik na hlavu -:) Mohla by som pokračovať hodiny, nič z toho nebolo premyslené, vždy som impulzívne šla, kam ma moje dieťa ťahalo. Je to jednoduché, ide to – stačí otvoriť srdce mamy a plniť želania -:) Pred ožarovaním si ma sympatický lekár zavolal na pohovor, aby ma oboznámil s procesom a vedľajšími účinkami ( zase ) a pri tom bola mladá lekárka – medička. Uvelebila sa a mala v úmysle zo záujmom sledovať, ako sa onkologickému pacientovi vysvetľluje postup a poučiť sa čosi o psychike pacienta. Bohužiaľ, pri mne sa toho veľa nenaučila -:) V štádiu vnímania dieťaťa, nechcela som ho vystrašiť a tak som si vybrala formu liečby, keď vopred neviete nič -:) takže som zablokovala ( keďže už bolo rozhodnuté o druhu liečby) ostatné informácie. Potom sme chodili každý deň na pár minút do zaujímavej miestnosti, kde boli veselé sestričky a kreslili nám po tele značky, ktoré sa následne rozmazávali po oblečení. Doma sme všetko mazali Rakytníkovým olejom, ktorý je vynikajúci aj na celkovú rekonvalescenciu kože, čo v mojom veku nie je zanedbateľné. Keďže som chodila na víkendy domov, vždy piatok mi sestričky k povinným krížikom dokreslili kvietky a srdiečka, keď som ich o to požiadala. Však, aj manžel nech má trochu radosť, lebo som čítala, že manžela netreba popri dieťaťu zanedbávať -:) Na výlety som si nosila mastičky a po ceste vo vecku som si natierala kožu, keď ma začal svrbieť, inokedy som si vybrala čas medzi dvoma výletmi a „odskočila som si“ na ožarovanie. Je to ako na pláži, nepotrebujete nič, len ručník -:)

Že moje rozprávanie nie je hodné dôležitosti toho, o čo ide ? a o čo vlastne ide? Ide o vnímanie celého priebehu a o naprávanie toho, čo sme cestou životom stihli pokaziť. Myslíte, že keby som ožarovanie brala smrteľne vážne a sústredila svoje myšlienky len na liečbu – žeby táto bola lepšia? s lepšími výsledkami alebo prognózami lekárov?

Tak to skúste povedať môjmu dieťaťu -:))

 pozn. ak chcete niekam ísť so svojím „dieťaťom“ odporúčam veci ako :

 https://vida.cz/  ČR – VIDA zábavný vedecký park na Brnenskom veľtržišti, strávite tam hodiny, je tam super kaviarnička a neodporúčam zísť dole po klzačke…

http://www.tricklandia.sk/sk/home/ SR – zábavná galéria optických ilúzií v Starom Smokovci, kde sa nielen zabavíte a nasmejete sami nad sebou, ale aj pochopíte v priamom zábere, že to, čo žijeme závisí len od nášho pohľadu -:)

Zdieľajte ...