Never ending story

Kto by nepoznal dnes už kultový film Never ending story. Pozerala som ho kedysi s mojimi deťmi a obdivovala umelecké maskérske umenie, prepracovaný príbeh a rozkošného lietajúceho psa. V niektorých chvíľach života vám Vesmír ponúka pomôcky, ktoré sú tak neuveriteľné a z vášho pohľadu absurdné, že im nemôžte uveriť a trvá dlho, kým ich pozvete dovnútra, k stolu, aby v klude vyjavili, čo vám chcú povedať-:) Tak je to aj s úryvkami s filmov alebo pesničiek, ktoré prichádzajú odnikadiaľ a nástojčivo vám znejú v hlave, absurdne vyňaté z kontextu dňa, ktorý prežívate a na prvý pohľad nezmyselne oscilujúce v strede vášho vnímania. Prvý raz som naplno prežila-pochopila takýto stav, keď som kráčala lesným chodníkom u mojej priateľky na Šumave, kde som bola na pobyte, o ktorom som písala v článku “ TO miesto“. V lese sama so sebou, prežívajúc naplno spojenie s prírodnou Dušou, očakávajúc Vesmírne ticho a hlboké vnuknutia alebo len Pokoj v stretnutí v Strede – odrazu sa odnikiaľ zobrala pesnička z filmu Neberte nám princeznú-:) Dookola opakujúci sa refrén „spravilo sa to samo “ som odháňala ako otravnú muchu a nechápavo som si ťukala na čelo. Hádam so mnou Vesmír nerozpráva takouto „posunkovou“ rečou, hádam si o mne nemyslí, že som na úrovni dieťaťa, ale ja mu nerozumiem, čo chce povedať takýmto jednoduchým verklíkom…Donekonečne opakovaná melódia ma nakoniec prinútila zastavť, sadnúť si na peň a popremýšľať o pojme absurdita. Čo je absurdné na tom, keď sa niečo tak veľkolepé, tak nekonečne inteligentné snaží komunikovať spôsobom, že vyberá nám zrozumiteľné jednoduché verzie toho, čo sme už počuli a videli, aby sme sa pozastavili nad ich zmyslom  určeným pre nás? Či my dospelí nerozprávame podobným selektívnym spôsobom s malým dieťaťom, snažiac sa zjednodušeným výberom jednotlivých slov priblížiť sa k jeho vnímaniu a množstvu poznaného? TO miesto malo uzdravujúce účinky, to miesto je jedným z miest, kde sa uzdravije Duša aj telo – to som precítila z úryvku, ktorý bol určený vtedy mne…

Moment  z filmu Never ending story mi prišiel prvý raz po skončení ožarovania a prvej kontrole. Princezná s nevinnými detskými očami, držiaca na dlani zrnko Vesmírneho piesku a chlapec, ktorý sa snaží vyhrabať z vnútra aspoň smietku Fantázie, aby sa mohla naštartovať nová etapa nikdy nekončiaceho príbehu. Keď stojíte za prekonanou prekážkou, ktorou ste vyrástli, za ňou vás čaká nepopísaný list. Záleží od vás, či začnete písať ten istý príbeh, alebo nájdete vo svojom vnútri silu zmeny a začnete rozvíjať fantáziu a spletať iný, šťastnejší príbeh.  Odrazu som naplno precítila chvíľkovú bezmocnosť chlapca. Keď som stála vo Vesmírnej čiernote a dívala sa na ruku zo zrnkom piesku, z ktorého som mala ja moc vytvoriť si svoj budúci život, pochopila som, že krídla mojich snov a myšlienok s minulým časom trochu postrácali perie, sú trochu aj skrehnuté a nemotorné, chvíľami som mala pocit, že sa nedokážu pohnúť. Stála som tam odrazu Vedomá toho, že je v mojich rukách, čo fantáziou vybudujem a v čom budem naďalej žiť. Premknutá pocitom zodpovednosti, so scipínajúcimi starými nitkami, ktoré už nemali silu a s prázdnou hlavou, kde som počula ozvenu -:) Natriasala som opelychané krídla a pokúšala sa nimi mávať, perie lietalo kade tade a moje sny mali váhu, ktorá im nedovoľovala vzlietnuť, tak sa len tak kmitavým pohybom presúvali sprava doľava predo mnou. Tak to býva – keď sa človek ide znovu-zrodiť -:)

Momentka z filmu mi prichádza posledné dni opäť. No ano, po ročnom pobyte na onkológii neostane ani zrnko piesku zo starého -:) ešte stále mi lietanie úplne nejde, sem tam mám obité koleno a niekedy aj oškretý celý bok. Ale snažím sa. Snažím sa lebo je to zábavné aj poučné, je to znovuobjavovanie mojich vnútorných síl a schopností. A viete čo ešte ? Nie som v tom sama, všade navôkol sú mne podobní, takže nám to ide lepšie -:) Každý sám a Spoločne staviame Novú zem. Bez toho aby sme si porovnávali, kto akú kôpku piesku už má pred sebou, letmo si len pošleme úsmev a sústredíme sa na svoju prácu.

Zdieľajte ...