O skladačke a nových dňoch

S veľkým zaujatím a koncentrovane sa pozerám na svoje životné puzzle pred sebou, posledné mesiace, týždne, dni-:) Od kedy mi príchod rakoviny rozhádzal všetky pseudo-istoty a obraz môjho akože-stabilného a pragmaticky budovaného sveta sa rozpadol na dieliky, ktoré mi pre istotu ešte rozfúkal vietor zmeny môjho náhľadu, presvedčenia, svetonázoru…od tých dní som nastúpila cestu znovu objavovania a následného stavania od nova, na základe Lásky. No áno, tá nemá pre fyzický svet veľmi jasné pravidlá -:) takže sa môžte len naciťovať a hľadať potvrdenia o správnosti uloženia podľa toho, ako sa vám páči obrázok, ktorý sa vynára pred vami. Žiadna predloha neexistuje. Ešte srandovnejšie na tom je, že ani keď nenápadne nakuknete k susedovi, to jeho puzzle absolútne nekorešponduje s vaším, žiadna pomôcka a niet čo okukať. Neostáva nič iné, len vlastná tvorba -:) Som veľmi kreatívna. Preto ma skladanie môjho nového životného puzzle nesmierne baví. Pozorne, vedomo a s láskou, ukladám k sebe dieliky môjho nového prežívania. Bez strachu a obáv, či sa môj výtvor niekomu páči alebo či korešponduje s jeho predstavami, sláskou a úctou k sebe samej-:) Priority, poprehadzované chorobou sa vynárajú vždy, keď moja ruka siaha na dielik a ukladá ho do obrazu. Tak sa pomer medzi prácou, spánkom, stravovaním a času venovanému jedlu, cvičeniu, meditáciám, písaniu, čítaniu, času stráveného s priateľmi, času na moje záľuby – tento pomer sa vyrovnáva. Čím viac sa moje počiny rozptyľujú do celého dňa rovnomernejšie, tým lepší pocit mám z obrázka pred sebou -:) Niekedy sa mi v mysli vynorí otázka, ako to bolo „pred tým“. Môj život sa delí na pred tým a po tom, možno to znie tak pateticky, ale je to tak. Nič nie je ako pred tým. Ostal len holý stôl – životný priestor, miesto, kde si môžem svoje puzzle skladať, ale ostatné nič -:) Môj vnútorný pokoj, trpezlivosť a viera mi priniesli iný náhľad na všetky situácie a tieto sa v tejto energii správajú podobne a stávajú sa plynúcimi. Po vyčistení emočného priestoru, kedy som musela nájsť najväčšie hromady usadenín a zo slzami v očiach a bolesťou v srdci ich odstrániť, po usporiadaní mysle, ktorá ma doháňala k zúfalstvu svojou opakujúcou rotáciou okolo negatívnych myšlienok, po obnove svojho fyzického tela, dobitého liečbou a doterajším životom cvičením, napokon som ukončila tento beh na dlhú trať aj koncentráciou na druh a spôsob stravovania. A teraz…teraz sa môžem venovať svojmu puzzle-:) Ako malé dieťa, baví ma skúšať a kombinovať. Chcem si vyskladať také puzzle, aké mám vo svojich predstavách. Puzzle, kde raz všetky dieliky zapadnú do seba a uvidím krásny obraz svojho života. Takého, aký som si vedomo poskladala.

Ako žena : matka, manželka, babička, chcem mať to svoje puzzle plné rodinnej pohody, pokoja a šťastia. Pretože my ženy, prinášame základnej bunke celého organizmu tejto Zeme lásku a pravdu, ktorá cez nás vchádza do každej novej myšlienky, pocitu a každého nasledujúceho počinu našich blízkych, detí, mužov. My ženy, ktorých jemnejšie vnímanie predurčuje na túto úlohu – byť vodičom energie, takej veľkej ako je Láska. Nikdy som viac nevnímala poslanie ženy, v dnešnej dobe a dnešnom svete, ako teraz. Verím, že ak ženy nájdu znova svoje miesto predurčené im, vymizne rakovina a choroby z nesprávneho vnímania reality, pretože každá z nás ten svoj kompas využije na navigáciu smeru celej rodiny, budúcich pokolení. Nie je nutné vedieť, kedy to nastane, kedy príde ten čas. Stačí VERIŤ.

Zdieľajte ...