O tom, o čom lekári nehovoria alebo, čo sa stane keď zapadáte do tabuľky

Dnes je nedeľné ráno stvorené na tvorenie. Sedím pri šálke kávy na „raňajkovom balkóne“ a  pred sebou mám zazelenané vinohrady. V diaľke sa síce týčia komíny bratislavskej mašinérie, ale pre túto chvíľu som ochotná prehliadnuť to, ešte že som krátkozraká, niekedy sa to hodí. Rada kávičkujem a dnes sa to dá aj „na diaľku“, takže vitajte -:)

V poslednej dobe som si vymenila pár mailov s češkou Ivetou, ktorej práca ma zaujala a o ktorej som aj písala v sekcii „zaujalo ma“, tiež tam nájdete odkaz na prvý webinár a na jej stránku s tematikou zdravia pŕs. Zároveň sledujem snahy slovenky Martiny o rozširovanie povedomia možností ozdravenia buniek špeciálnym ( a tak jednoducho logickým ) cvičením a dosah na priebeh liečby a rekonvalescencie v onkologickej chorobe. Určite sú to len fragmenty snáh, ktoré sa ako jarné kvietky otvárajú v našej spoločnosti a ich spoločnosu črtou je, že to majú ťažké -:) Napriek tomu, že mnohé z nás zažili a prežili množstvo nepríjemných vyšetrení, stretávajú sa s nezáujmom lekárskych pracovníkov voči našej ženskej bytosti, s prekvalifikovaním nášho „ja“ na neosobné meno v karte alebo s celkom neprofesionálnym prístupom, ktorý podčiarkuje možnosti zlyhania výsledku – napriek tomuto všetkému, je dnes stále málo žien, ktoré sa zaujímajú o svoje prsia ( zdravie) ešte pred vypuknutím choroby a zároveň premýšľajú v momente, keď im lekár „naordinuje“ plánovaný druh vyšetrenia ( lebo tak to je písané v lekárskych tabuľkách ). Nezvyknem v mojom blogu písať o negatívnych veciach a tentokrát urobím výnimku, ale výnimku neurobím v tom, že všetko, čo píšem som aj reálne prežila.

Celý život mi svietila v lekárskej karte poznámka, že matka zomrela na rakovinu prsníka. Neverili by ste, kam až dosahuje účinok tejto informácie, keď sa lekár snaží nič nezanedbať, pričom sa správa k vášmu telu ako ku kusu mäska. Ako každý správny člen systému, som každoročne chodila na preventívne prehliadky a táto poznámka spôsobovala vyšetrenia navyše, ktoré boli napísaným zákonom. Na mamograf sa ma snažili dosť dlho dotlačiť, ale moja bytosť nebola nejako zosúladená s predstavou nechutného zaobchádzania s mojimi prsiami, takže som dosť dlho odolávala. Keď už nadišiel čas, keď som zapadla podľa lekárskych tabuliek vekom do predpísanej kategórie, umocnený rodinnou genézou – na ten mamograf som šla. S informáciou zasiatou v mojej hlave, že nijako inak sa lekárom nepodarí potrdiť v tom čase moje dobré zdravie. Snímka mamografu neukázala nič, doslova nič, pretože ako mi to zdôvodnili, moje prsné žľazy boli ešte hutné a nevhodné pre tento druh vyšetrenia. Ó, aká škoda, že to lekári nevedia a skúšajú, ale niet o čom – predsa som zapadla do kolónky a netreba diskutovať. O pár rokov neskôr pri hormonálnych problémoch a ich prejavovaní na prsných žľazách opäť lekári ostali bezradní, ale tentoraz sa rozhodli zavrtať sa priamo dovnútra a vyšetriť to, čo tam je. Bolo to ešte dávnejšie, ale ani vtedy mi lekárka nič nevysvetlila, len jednoducho vpichla ihlu a šlo sa. Pár dní neistoty a strachu, a mala som to za sebou. Je to v poriadku, je to len hormonálne. Malá modrina a bolestivé miesto mi pripomínali zážitok. Pár krát za život sa podobné chvíle opakovali, keďže som mala v karte svietiacu poznámku o mojej mame, neustále som bola sledovaná a neustále mi lekári pomaly ale isto naočkovávali, že som vysoko riziková. Áno, ako taká v tabuľke som bola povinná prejsť vyšetreniami a nepríjemnými zákrokmi. Viete čo? Nikto mi vtedy nepovedal ani pol slova o prirodzenej prevencii – o jednoduchých veciach ako je starostlivosť o podpazušné uzliny, masírovanie pŕs, riziká podprseniek nevhodne tlačiacich dané oblasti, sledovanie zmien podľa cyklu. Načo, však som bola riziková. Ja sa priznávam – v svojej nevedomosti som tiež spadla do bludného kruhu vyšetrení, ktoré potvrdzovali môjmu vtedy nepoznanému a neodkrytému strachu to, že nateraz som zdravá ( veľmi dobre to popisuje doktor Šula – sekcia zaujalo ma ), moje šťastie bolo v tom, že intuícia ma nepúšťala do ordinácií často, len v rámci povinných termínov -:)  Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, ale nemám prečo preháňať, len kumulujem nepríjemné veci, ktoré som prežila. Po rokoch vyšetrovaní som naozaj pristála v stanici “ rakovina“ a skončila v nemocnici s nálezom DCSI potvrdeným vákuovou mamotómiou ( ďaľším invazívnym vyšetrením ), čo je mikroinvazívny karcinóm, nález bol však tak malý, že nezachitili bližšie špecifikovaný druh. Nasledovali vyšetrenia a zákroky, ktoré mi už nedávali vôbec čas na premýšľanie a boli mi podsunuté ako definitívum v tejto situácii, napokon operácia ( prvý zákrok som absolvovala na Slovensku ). Predoperačné yšetrenie MRI nepreukázalo nič ( vraj kontrastná látka vytiekla), takže ma operovali na základe mamografu a tak sa snažili predísť problémom, že sa im zdalo, že štvrtina prsníka bude lepšia alternatíva, v histológii však opäť nenašli nič. Doteraz mám pred sebou prekvapenú tvár operátora nad výsledkami aj zdesenie onkologičky, ktorá sa s takýmto stretla vraj druhý raz v živote – lekári ale zachovali svoju tvár a poblahoželali mi k negatívnemu výsledku -:) Keby som žila vo svete duality asi by som podala sťažnosť na zdravotnícke zariadenie -:)) Po operácii som bola opäť vohnaná do mesiacov strachu a kontrol, mamografe ( mimochodom sestrička mi chcela na mamografe vyšetriť novo operovaný prsník, kvôli chybe v karte, ale našťastie som mala ešte niečo v hlave, takže stáva sa čokoľvek ). Takto som žila ešte dva roky, moja hlava premietala všetky možné alternatívy, neustále pochybnosti do mňa zasievali lekári aj moja vlastná „genetická záťaž“, ktorú som si niesla na chrbte ( možno preto som mala dosť intenzívny pocit bolestí chrbta -:) Potom som zakotvila v definitívnom náleze rakoviny prsníka s metastázou. Takže lekári si vlastne môžu povedať, že všetko čo bolo, bolo potrebné. Ja som to tak vtedy nevidela. Môj životný kruh od prežívania liečby mojej mamy v detstve, cez život neustáleho strachu z vyšetrení a výsledkov, z bojovania môjho vnútorného Ja s tlačením lekárov do všetkých tých vyšetrení podľa tabuliek sa završil. Dospela som do bodu, ktorý všetci predpokladali. V tomto momente by sme sa mohli presunúť na začiatok môjho blogu, ale teraz to nie je hlavná téma -:) Dnes chcem ženám pripomenúť, že ich telo je Dar a tak sa k nemu treba správať a zachovať triezvosť, ako sa to len dá v danej situácii. Keď už máte nález, veľa toho nevymyslíte -:)

Keďže dnes píšem o „realite duálneho sveta“ , kam nesporne patrí medicínska prax spojená a tlačená farmaceutickou mašinériou, ktorá tvorí celkom podstatnú časť ekonomickej bubliny nášho sveta – nerobte si ilúzie, že sa u lekárov dozviete veci, ktoré sa môžte dozvedieť u češky Ivety alebo u slovenky Martiny -:)) Lekári sú už dávno spletení v korbáčiku farmácie a politiky, ich slabučké tielka nemôžu odolávať rýchlosti a mohutnosti toku systému. Vyšetrenia sú zápisom v tabuľke, číslom, ktoré posúva zisky spoločností predávajúcich prístroje a maže vrecká sprostredkovateľov, následne je potrebné nasadiť lieky na chorobu alebo na následky po vyšetreniach…fu, nie o tom som chcela-:)) aj keď je dobre, ak sa objavia aj také skúsenosti, aké mám ja – sú a budú mementom pre ženy – potencionálne pacientky -:)

Určite nie som zástancom vylúčenia akýchkoľvek medicínskych vyšetrení, ak sú potrebné ( čo podčiarkujem, lebo aj život v strachu z diagnózy programuje bunky ) a ignorovaní lekárskych prehliadok. Som len  ZA, aby sa ženy dostatočne zásobili počas svojho života informáciami o svojom tele a ženskosti – nie z niekedy podsúvaných a deformovaných informácií medicínskeho systému, rozsievania „preventívneho strachu“ zabezpečujúceho ekonomický pohyb farmaceutického priemyslu. Som ZA aby sa ženy nepoddávali celoživotnému naordinovanému strachu zo smrti s príveskom nádeje, že skoré zachytenie akýmkoľvek invazívnym nástrojom  zachráni život a v tomto duchu splnili všetky len medicínske doporučenia na všetky invazívne zákroky. Zodpovednosťou žien by malo byť aj spoznanie svojho tela do tej miery, že budú schopné precítiť a zachytiť každú zmenu a pohyb a vnímať svoje telo ako Dar a tak sa k nemu aj správať. Je čas a už aj priestor, aby sa rozprávalo otvorene o alternatívach invazívnych vyšetrení v prevencii, o prírodnej a prirodzenej ochrane svojho zdravia za pričinení samých sebou a zodpovednosti za svoje zdravie. Viem, je ľahšie presunúť túto zodpovednosť na lekárov – ale logicky, ani my sami nepoznáme svoje telo dostatočne, prečo by ho mal poznať lekár. Nepozná – len zaraďuje symptómy do tabuliek a naučených praxou cestičiek liečby. Tak to má aj byť, lekári nám pomáhajú tak, ako ich to naučili, disponujú množstvom informácií ale to neznamená ich neomylnosť. Dúfam, že nasledujúce generácie žien, na základe rozvíjania sebaspoznávania, budú čoraz častejšie pred návšetvou lekára mať svoje vlastné pocity a možnosť napojiť svoje zažité telové informácie na prax lekára, aby spoločne vyberali najvhodnejšie a nimi prijateľné vyšetrenia v rámci prevencie chorôb. Dúfam, že ako každá bunka systému, ktorá sa rozhodne žiť novo a zdravo – tak sa systém pomaly obnoví a ozdraví ako celok.

Dnes je nádherný deň, tak to navnímajte a venujte túto nedeľu svomu telu, svojim prsiam, alebo svojmu sebarozvoju -:)

p.s. V rámci mojej liečby ďakujem českým lekárom v Brnenskom onkologickom ústave, že mi dali možnosť výberu miery informovanosti aj spolu-prehodnocovania krokov a postupov, aj podľa mojich pocitov, nielen podľa tabuliek -:)  Dnes už sú lekári, ktorí vás vypočujú a vnímajú, že je to vaše telo ( možno aj Duša ) – ale najprv musíte byť vy samé schopné prejavovania sa, rozlišovania, záujmu a pokojného prístupu k situácii a následne aj spolupráce s lekárom. Vždy máte na výber.

Zdieľajte ...