POMOC …pomóóóóć

Zobudila som sa do dnešného dňa ako vždy s myšlienkou poďakovania za ďaľší deň, v ktorom ma iste stretne toľko príjemných vecí, koľko si ich všimnem a toľko nepríjemných, koľko si pripustím k sebe -:) Počas chemoterapie som si často v duchu kládla sama sebe otázku : “ čo ti v tento moment chýba?“, pravidelne som si musela poctivo odpovedať, že Nič. Sústredenie na prítomnú chvíľu nedáva priestor vašim strachom o budúcnosť, problémom, ktoré je treba vyriešiť alebo predpokladom…to všetko sú veci budúcnosti. Potiaľto je to OK a nájdeme to v každej druhej knihe o osobnom rozvoji. Tak isto ako pravdu o tom, že je dôležité hovoriť druhým Nie.

V nemocnici som ležala na oddelení, kde boli len pacientky s prsníkmi, veľmi častá a spoločné téma bolo priznanie, že sme nedokázali v minulosti hovoriť ľuďom Nie. Táto diagnóza je spájaná zo vzťahmi a možno by sa povrchovo zdalo, že hovoriť Nie, keď už máte túto diagnózu je ľahšie. Veľa žien priznalo, že sa dalo zneužívať deťmi, príbudznými, cudzími ľuďmi, že ich Pomoc bola doslova „Rozoberaním“ ich životnej energie a pociťovali to ako Krivdu. Od tohto slova sa ale dostávame k svojmu vlastnému vnútornému pocitu a logicky prichádza, že dôvod nie je v okolí ale vo mne. A odtiaľ je skok zas k poznaniu, že okolie nič nezmení a zmenu musím urobiť len ja sama. Nerobte si ilúzie. Keď dokvapká posledné chemo, keď odložíme parochňu a nie sme pripojené k hadičkám na postelnej nemocnici, keď nám skončí PNka…potom sme späť v jame levovej.  Keď som šla spätne reťazcom ( aspoň v mojom prípade to tak bolo ), odrazu som videla postupnosť, ktorá mi otvárala poznanie nie pre mňa príjemné. Ruku na srdce a pravdu : aký je pravý dôvod, že nehovorím Nie? lebo to ľudia potrebujú, lebo sú zúfalí, lebo k tomu potrebujú mňa? prihorieva -:) Moje falošné JA ( tento názov som prevzala z kníh  a používam ho, aby som si neprestala uvedomovať, že som už v inej dimenzii myslenia, kde túto skutočnosť rozoznávam ) mi nahovorilo, že som nenahraditeľná, že to viem urobiť najlepšie, že ten druhý sa nezaobíde bez toho, že som to proste JA, stred všetkého. Nie je to príjemné zistenie, že sa odrazu nemôžte oprieť o myšlienku, že za všetko môžu Oni -:) Ak prijmeme toto poznanie a priznáme si, že všetky okolnosti “ ktoré nás tlačili“ sme si vytvárali samé, tým ako sme všetkých naučili našu pomoc brať ako samozrejmosť, nasleduje síce krátka pauza, v ktorej sa samé pred sebou zahanbíme ( toľká nedokonalosť ) a potom nasleduje ďaľší pocit. Aký pocit ktorá z nás mala. Krivda – nikto si to nevážil, nikto si nevšímal moje výsledky, neprišlo žiadne poďakovanie, nevnímajú ma ako by som si priala. V tomto momente, keď som ja sama pred sebou pripustila, že prvotný chybný moment je môj, som si zas musela pripustiť, že Krivdu, ktorú som pociťovala som si nechávala vo svojom vnútri pekne bujnieť. Nikto z okolia to nevnímal a nevedel o nej, akoby aj mohol, však bola Moja. Vnútorný svet Môjho Ja je malým obrázkom Vesmíru. Vesmír žije v harmónii a Ja som do toho svojho nechávala roky plynúť disharmóniu, pocity krivdy voči ostatným, do toho som primiešavala nezabudnuté videné udalosti v môj „neprospech“, nepokoj a premietanie budúcich „logických“ neprávd a negatívnych udalostí. Keď sa dnes na to pozriem z odstupu, v mojom organizme roky pretrvávala Vojna, sama som si ju tam vniesla a sama som ju udržiavala. Bol to môj vnútorný obraz sveta, do ktorého mi nikto nekecal -:)) Milióny buniek v neustálom boji medzi sebou žili z mojej energie, ktorú som mala pridelenú Vesmírom aby raz došiel čas, keď sa dočerpala…Ak by sme boli jednoduché tvory a nie bytosti s možnosťami vývoja, nasledujúci scenár by podľa mňa bol, že by mi „zdochol motor, vypla sa“ niekde na ceste a okolo mňa by v nezájme a rýchlosti prebiehali mne podobné ženy -:)))

Počas liečby som mala dosť času. 365 dní preciťovania a nového nastavovania. Cez pochopenie systému spustenia choroby, až po precvičovanie v reále. Nemyslíte si, že som vždy úspešná. Niekedy sa mi podarí „nepovedať Nie“, keď si to uvedomím, zatiahnem aspoň druhú páku a nevpustím pocit krivdy a neúspechu. Rozhodnutie beriem ako Moje, jednu z ciest a Môj výber aktuálneho vývoja. Beriem to ako cvičisko a pozorujem  , môžbyť aj malé kroky. Nie je to ľahké, lebo dnes máte okolo seba blízkach, ktorí môžu byť aj v úrovni nevedomia a vy sa prizeráte, ako sa rútia do priepasti, s vami dobrovoľne zatiahnutou “ brzdou Pomoci“.

Keď som začínala dnes písať tento článok, chcela som sa dostať k pocitu, ktorý niekedy mávam – v daný moment mi príde pochopenie, že je tu nikdy nekončiace školiace stredisko a ani to, že som prežila liečbu neznamená, že mám voľno -:) a predstava budúcich možností vývoja ja tak ďalekosiahla, že predstava smrti je oproti tomu nič -:)) Ľahšie sa mi dýcha. A iste, niekedy to neustojím a poviem si, že smrť je jednou z realít rovnocenných budúcim starostiam. Ale ja si potom odpustím -:) ako malému dieťaťu, ktorému som celý doterajší život upierala pozornosť a dávala ho na koniec radu, aby ho predbiehali všetci tí, ktorým som nehovorila Nie.

V nemocnici som stretla ženy, ktoré otvorene hlásali, že si nikdy v živote tak neoddýchli od detí, manžela, povinností…ako tu. Je to logické vyústenie toho, že Vesmír nám dáva všetko, čo potrebujeme a my si len regulujeme formu pomoci podľa stupňa „poškodenia“. Takže pre budúcnosť by sme to mali zastaviť Dnes, aby forma pomoci bola čo najpríjemnejšia -:)

Zdieľajte ...