LITMANOVÁ, alebo posledný

Keď nastane tá chvíľa a definitívne pochopíte, že ste na konci hľadania, pochopíte aj, že dôvody prečo sa niečo deje teraz, sú v budúcnosti -:) Nielen že prestáva mať zmysel minulosť ale ani zmyslom prítomnosti už nie je snaha uchopiť a pochopiť. Odrazu aj „výnimočné“ prežitky a získané „danosti“ oblečiete do civilu a tie splynú s davom -:) Potom nastane chvíľa ničoho. Chvíľa v ktorej sa mení tma na svetlo a naopak. Vzorec opakujúci sa v každom zrnku nášho vesmíru, v každej sekunde nášho bytia. Ja som sa dotkla takejto chvíle -:) Snaha definovať ma opustila, ale bodku dám -:)

Pred pár týždňami som sa vrátila z pobytu v kúpeľoch. Pieniny. Očarili ma krásou prírody na fotkách a úplne ma dostala kaplnka s ikonou Madony s dieťaťom. Kvôli nej som tam šla -:) Robiť na pohľad nezmyselné veci už mám nacvičené, takže som neváhala ani chvíľu. Stálo ma to dosť námahy, kým som si vybavila môj pobyt tam. Po príchode na vysnívané miesto som sa ocitla na stavbe v plnom prúde, kde každý deň ráno púšťali miešačku a ja som zatvárala balkón. Zabudli mi povedať, že práve stavajú nový kúpeľný dom. Na prvých raňajkách som pochopila, že som asi prvý vegetarián, ktorý tu je a možno nejaký predo mnou tu aj boli, ale zahynuli od hladu, lebo diétna sestra očividne nezvládala túto časť stravovania. Druhý deň som pochytila nejaký vírus spojený s alergiou a tam môj pobyt v prírode sa zmenil na boj o prežitie, všetku tu kvitlo a môj nosohltan spolu s tým. Na turistické potulky v ďalekom a tak neďalekom Poľsku som mohla zabudnúť, lebo s vreckovkou na tvári by som stúpanie nevydýchala. Ostávala len jediná možnosť, ak nerátam cestu okolo stavby tri raz za deň do jedálne, kde som vždy aj tak nič nenašla. Možnosťou bolo 35 minút šľapania po frekventovanej ceste bez chodníka, len aby som sa dostala k Dunajcu a chvíľu to tam predýchala. Konečne doma. Na východe. Moja rodná hruda -:) Tak som popoludní posedávala s kávičkou na terase vedľa stavby a mlčky viedla rozhovory s Madonou. Veď možno sme mohli takto pokecať u mňa na balkóne v Bratislave, mohla som si ušetriť túto ďalekú cestu aj tortúru po príchode. Jej láskavý pohľad sa nemenil. Mlčky na mňa hľadela bez vysvetlenia…

LITMANOVÁ . Náhody neexistujú a my to už vieme -:) Litmanová ma napadla už pred príchodom, ale nechávala som plynúť. Moja priateľka od vedľa mi ponúkla aby som šla s nimi. Trochu som síce pri výstupe na horu Zvir omdlievala a pískalo mi v pľúcah, pri šiestom zastavení som si pomyslela, že nútiť sa v tomto stave o výstup je šialenstvo, ktoré má určite dôvod. V budúcnosti -:) Keď som došla nahor, ľudia už posedávali na trávniku. Boli tu mladí aj starí ľudia, ľudia s postihnutím aj na vozíčkoch, omša už začala Sadla som si a počúvala. Chvíľami som pociťovala príliv tej masovej energie a trochu som mala aj mindráky z toho, čo tu robím, medzi hlboko veriacimi praktizujúcimi svoju vieru tak dôsledne a priamočiaro. Zavrela som oči a ponárala som sa do špirály spevov stúpajúcej k nebu, ktorú som navnímala a videla ju svojím vnútorným zrakom. Bolo to príjemné a upokojujúce. Žiaden wau efekt sa nekonal. V pokoji som zamierila k prameňu a v miestnej kapličke som zapálila tri sviečky. Vedela som, že som tam mala byť a po dôvode som nepátrala -:) Nie som praktizujúca veriaca, ale na tomto pútnickom mieste som pociťovala vše-obímajúcu energiu, ktorej to očividne neprekážalo a nerobila rozdiely medzi prítomnými. Z Litmanovej som si doniesla malinký obrázok Panny Márie, ktorý nosím zo sebou a niekedy počas dňa si na ňu spomeniem a zaleje ma teplo -:) Nedefinujem, nesnažím za zisťovať svoj postoj, nesnažím sa pochopiť…

Z liečenia som odišla o týždeň skôr. Trvalo dva týždne, kým som dala dokopy môj rozhádzaný žalúdok a presvedčila ho, že som mu to neurobila naschvál. Približne tak dlho trvala ničota v mojej mysli -:) lebo, časomiera je relatívna vec a aj motýľ žijúci jeden deň má pocit, že jeho život je dlhý. Potom potichučky prichádzalo poznanie. Tentoraz malo podobu reálnych vecí, pohybov a zmien. Mením prácu, mení sa moja rodina, menia sa podmienky, v ktorých žijem. Vo svojom vnútri som pocítila, že som na konci hľadania. Aj na konci liečenia svojej Duše -:) Každý deň cvičím zostavu Kaligrafického zdravia, ktorú som sa tak krvopotne naučila na workshopoch Majstra Yanga, dotýkam sa energie a rozprávam so svojou Dušou. V pokoji nechávam všetky objavené vnímania z cudzích krajín. Mám v sebe „kotvu“. Cítim bázeň pri pohľade na kresťanské kostoly a zvuk zvonov mi tisne slzy do očí. Viem, že sem patrím. Tak ako sem patrila moja babička, moja mama a všetky ženy môjho rodu predo mnou -:) Tento článok vznikol v deň, keď moja dcéra práve dovŕšila 30 rokov, dostala na ruku snubný prsteň a začína žiť úplne obyčajným životom ženy s rodinou. Po generácie sme prežívali samé, bez mužov a v chybnom nastavení. Viem, že sme zastavili rodové zaťaženie a dúfam, že ďaľšie generácie zdedia radšej majetky ako gén BRCA 1 -:)

Tento článoček je posledný v tejto sekcii. Dozrel vo mne pocit, že treba uzavrieť bolestivé obdobie, aj keď bolo tak krásne a plodné. Rakovina mala svoj dôvod v budúcnosti. Pre mňa -:) Aby som došla, kam som mala, aj keď tam hore to niekedy dosť preháňali s tým usmerňovaním, len aby som niečo neprehliadla -:)

Tieto písmenká venujem aj mojej novej priateľke, ktorá so mnou bola v kúpeľoch. Mala som ju stretnúť, pretože mi pomohla dostať sa na miesta, ktoré mi boli určené -:)) ahoj Zuzka.

Zdieľajte ...