Ružový klobúk na parapetnej doske

Spomínam si na učiteľku slovenčiny, ktorá nám na základnej škole v jeden deň zadala tému na slohovú prácu. Ružový klobúk na parapetnej doske -:) Bola som v slohu najlepšia a žiadna téma mi nebola cudzia, na rozdiel od svojich spolužiakov som popísala štyri plné strany. Táto téma bola v skutočnosti trenažérom na písanie “ o ničom“.

„NIČ“ však v mojom novom vnímaní má celkom obstojný obsah ( vyjímajúc témy finančné – Nič v peňaženke sa rovná normálne Nič ) a písať o prežívaní v období „Ničoho“ neznamená nič negatívne ani fantazijné. V poslednom čase pri komunikácii s kamoškami, narážam na opakujúce sa zážitky „Ničoho“, ktoré práve prežívajú. Pravda, pre ľudí žijúcich v spoločnosti, kde sa ráta len pohyb, intenzita, aktivita, interakcia…pre takýchto ľudí je moment zastavenia niečím zvláštnym a možno doteraz to nestihli ani postrehnúť. Doba, keď na prvý pohľad nič nevytvárate, nikam nesmerujete a  nič neriešite, by sa možno zdala bezcenná a určite znepokojujúca. Zastavenie v čase však prináša vnímavým bytostiam aj uvedomenie skutočnosti, že existujú momenty v živote, keď nie je ten správny čas niečo riešiť, keď jednoducho všetky dvere okolo sú zatvorené. To potom stojíte pred nimi neveriaco uvedomujúc si možnosť, že nemáte dosah na riešenia, prípadne okolo vás niektorí jedinci skúšajú prebiť dvere hlavou, čo sa im pravdaže nedarí a ak áno, za dverami sú ďaľšie a tentoraz z masívu, joooj. Bezmocnosť ovládať situáciu a rezignácia spojená s akceptáciou “ obdobia Ničoho“ vás napokon privedie do zvláštneho stavu Prijatia okamihu. Onkologickí pacienti sa s týmto pocitom už spriatelili, takže to máme tentoraz ľahšie ( aspoň raz -:)), ľudia vnímajúci toto po prvý raz sa musia čudovať.

Vnímam „obdobie Ničoho“ ako pomlčku, pauzu alebo nádych.  Prijímam ho bez výhrad, v kľude, nikam sa nenáhliac.  Sledujúc v aktuálnom čase možno nateraz pre mňa nezrozumiteľné posuny, ktoré sa až časom ukážu ako dokonalá synchronizácia Vesmírneho vedenia životných sledov. Aby po nich následoval ďaľší pokyn na štart. Naše Duše si možno v takýchto momentoch užívajú „pauzu na kávičku“ a my tu dole panikárime. O čo lepšie je využiť túto pauzu na starostlivosť o seba samého, čo sme od macochy?

V každom prípade – predstavte si, že by na celom svete v jeden moment zlyhali všetky semafory na križovatkách. Tak čo sa čudujeme keď chvílu stojíme na červenej-:)

Zdieľajte ...