TO miesto…

Dosť dlho som v sebe nechávala doznievať pocity z miesta, o ktorom vám chcem napísať. Nenachádzala som slová na opis niečoho, čo preciťuje každý inak podľa svojho vnútorného nastavenia a miesta bodu svojho bytia, kde sa aktuálne nachádza. Premýšľala som, či je vôbec možné písať o niečom takom, čo každý z nás asi vníma inak a ešte k tomu nachádzať slová na doteraz nepomenovateľné -:) Ale potom som si povedala, že to je práve úloha dneška – vyjadrovať otvorene svoje pocity, dávať ich na podnose bezbrannosti ostatným., aby sme sa vzájomne naučili akceptovať rozličné vnímania, vzájomne sa obohacovať o rozličné videnia toho istého a pripúšťať nekonečné množstvo verzií nášho spoločného života tu na zemi.

Po skončení ročnej liečby, kedy som bola pripútaná medzi svojim bytom a nemocničnými chodbami, prvý nával vnemov, keď som pochopila, že mám „pauzu“ k najbližšej kontrole -:) bol nával myšlienok na to, kam by som chcela ísť. Odrazu sa zastavila mašinéria vyšetrení a stála som pred dilemou ako stráviť svoj prvý „voľný“ čas. Pravdaže už s vymeneným vedomím a pocitom, že tam, v minulosti už „nie som“, stojím na kraji nejakého počiatku ako pred hárkom bieleho nepopísaného papiera. Veľmi intenzívne mi prichádzali myšlienky na prírodu, na nejaké miesto v lese, netušila som kde a prečo, takže som sa rozhodla a zadala som do vyhľadávača úplne jednoduchú verziu môjho zatiaľ nerozpoznaného želania “ Pobyty v prírode“. Keďže som vizuálny typ, prepla som si na obrázky a vybrala lesy, ktoré ma najviac oslovili. Klikla som na stránku ženy, ktorá toto ponúkala a priznám sa veľmi som nečítala o čo ide, absolútne akceptujúc, že moje vnútro rozhodlo za mňa -:) Jej odozva netrvala dlho  a pri písaní som ja vyjadrila prosbu, či by sa nenašial termín ešte do konca leta, lebo v mojej hlave bola predstava na lúke sediacej v slniečku sa topiacej mojej novej bytosti -:) Keďže ponuka bola na neskorší termín, napísala som svoj týždeň a rozhodla sa, že ked to nebude on, tak nepôjdem. Odpísala mi, že práve na tento termín sa nejaký hosť odhlásil -:) Pochopila som, že miesto je správne a dátum tiež. Nikdy som nevynikala v zemepise a vôbec ma nenapadlo, že pokiaľ nie som schopná telepatického transportu, bolo by fajn aspoň sa pozrieť, kde tie lesy vôbec sú -:) Keďže tento pobyt bol pre jednotlivcov a to presne som hľadala, nezaoberala som sa tým ďalej, až kým neprišiel blížiaci sa termín a ja som zistila, že miesto, ktoré si vybrala moja Duša je na Šumave -:) Keď som sedela vo vlaku do Prahy, pomaly mi dochádzalo, že som práve na ceste na neznáme odľahlé miesto na druhej strane česko-slovenska ( žijem v Bratislave), k úplne mne neznámym ľuďom a nepridalo mi ani to, že všetci moji známi, ktorých som oboznámila s mojim plánom, si pri slove Šumava vybavili len vraždy zo seriálu 30 prípadov majora Zemana. Fajn, úžasne povzbudzujúce. Na druhý deň som vystúpila z autobusu  v malom mestečku a uvidela pani, ktorá po mňa došla. Tak ako som sa prirodzene nechala doviesť na toto miesto, tak prirodzene plynul prvý rozhovor s ňou a od tejto chvíle až do konca, som jednoducho vypla navigáciu a nechávala sa unášať.

Odtiaľto je už popis môjho vnímania podľa mňa výsostne subjektívny a možno by to chcelo porovnať to s vnímaním tých druhých, ktorí toto miesto tiež navštívili -:) V telke raz šiel nejaký seriál a volal sa „pod kopulou“, presne tento pocit som mala celý čas, ktorý som tam bola. Absolútne som preciťovala, že energia tohto miesta je úplne iná ako všade inde, mala som neopísateľný pocit “ Všetkého v Ničom“. Ja viem, znie to asi zvláštne, ale toto je presné vyjadrenie toho, čo som cítila. Vnímala som zrýchlený čas, ktorý tam bol inak prestavený a vnímala som ten neskutočný „hluk“, ktorý mňa samú prekvapil, keď som sedela na lúke pozerajúc sa na pasúce sa kravy a vnímajúc každého chrobáčika, ktorý prešiel okolo mňa, každý praskot vetvičky, keď prešla srnka na okraji lesa, každý vzlet vtákov v húštine. Do toho nádherné lúče slniečka predierajúce sa pomedzi stromy, urobila som stovky fotiek -:) Proste – moje Nebo na zemi. Bývala som v izbe, ktorá ma hneď pri príchode privinula do svojho Stredu, môj pocit opäť Všetkého v Ničom bol ovenčený vnímaním Pokoja a Istoty. Neviem čo to znamenalo, ale tá izba bola Stred. Pre mňa, v mojom vnímaní. Spanie v nej bolo ako smrť a nikdy som sa necítila tak Doma. Bola som na tomto mieste týždeň, pre mňa to ubehlo ako jeden dva dni, čas tam beží inak. Z hostiteľky sa stala moja priateľka, ktorá kedykoľvek som potrebovala, vstrebávala moje rozprávania, ktoré som si akokeby odkladala na tento moment. Mohla som sa rozprávať o všetkom, na témy, ktoré som nemala rozoberať s kým, na témy uletené alebo neuveriteľné…Od tohoto pobytu som neočakávala Nič. Len voľné plynutie a slobodu. Našla som to – Nič vo Všetkom. Prázdno, ktoré malo nekonečný obsah. Inak to pomenovať neviem. Keď som si prečítala viac o tomto pobyte, došlo mi, že to tak malo byť. Nemala som očakávania, ale prečítala som si od iných, ktorí tu boli predomnou, že sa im život po tomto pobyte zmenil. Čo už – som vždy extrémna  a iná -:)) Prijala by som za svoje čokoľvek, snáď aj keby ku mne prehovorili stromy. Nie nič také sa nestalo, posledný deň pobytu, keď som si chcela kúpiť lístok na autobus cez net, zistila som, že účty mi zablokoval  daňový úrad, pre nezaplatené dane -:)) úžasná sranda. Na opačnej strane republiky, bez požiteľných kreditiek, s malým cash na cestu, ešte že som mala spiatočný lístok -:) Po príchode na stanicu doma sa mi neviedlo lepšie, vybil sa mi mobil, nenašla som taxi, tak som kráčala pešo s kuform a taškou večernou Bratislavou domov, došla som o dve hodiny a aj som trocha zmokla.

Od tej chvíle bolo len horšie. Na druhý deň ma bolelo celé telo, cítila som odrazu, kde všade sa ma dotkol skalpel a bolo mi na nič. Búrka v organizme trvala niekoľko dní. K tomu sa pridali peripetie v ostatných oblastiach života a ja som sa cítila, ako keď sa holou riťou kĺzate po sklanatom zráze. Premýšľala som, či sa objednať na onkológiu, nestíhala som však nič, všade okolo mňa zúrila Moja Totálna Kríza. Ak ma Vesmír chcel vyskúšať – nenachytal ma -:) Toto dosť dlhé ( aspoň mne sa tak vidí -:)) turbolentné obdobie som prešla so stoickým kľudom a niekedy až usmievajúc sa nad kypiacou konfliktnou energiou tých okolo mňa. Moje zmenené vnímanie ma podržalo a vo chvíľach, keď som už nevidela pred seba – poslala som to Vesmíru a poprosila o pomoc. Nakoniec  som sa dala dokopy aj telesne a musím povedať, že rany prešli hojivým procesom, ktorý je pre mňa citeľný aj viditeľný. Potom som sa rozhodla, že pôjdem  z tieňa von. Že budem písať o mojich zážitkoch a precítených vnemoch, aj keby vyzneli neuveriteľne -:)  Že budem žiť tak ako  cítim -:) Možno túto stránku nájde nejaká žena vo chvíli, keď to bude najviac potrebovať a niečo z mojich vnímaní jej pripomenie kde máme všetci Domov, pomôže jej pri preklopení sa alebo ju na to navedie. Toto sa mne udialo na tom mieste. Jednoducho som sa otvorila Pravde -:) Chcem pridať ruku k dielu, aj keď nedokážem odhadnúť dosah mojej kompetencie -:)

http://renreika.simplesite.com/

http://www.informaceodjinud.estranky.cz/clanky/informacni-terapie-v-prirode/informacni-terapie-v-prirode.html

Týmto posielam pozdrav mojej spriaznenej duši Renatke -:)

Zdieľajte ...