Diagnóza

Na prízemí nemocnice im vtedy požičali ošumelý vozík, ktorého neposlušné predné kolieska sa nekontrolovateľne otáčali, za škripotu pripomínajúceho starú káru. Vždy na konci chodby, keď mali zabočiť, situácia pripomínala frašku z hypermarketu, ktoré odvysielala televízia v niektorom z tých humorných večerných programov. Jediný rozdiel bol v tom, že tentoraz bol náklad živý. Stará žena sedela pokojne a odovzdane prijímala snaženie mladšej ženy. Nik si ich nevšímal. Pacienti, ktorých míňali mali prázdne pohľady uprené na špinavé steny. Sem tam im vbehol do cesty zamestnanec v bielom plášti, očividne sa ponáhľal a mladá žena nemala odvahu osloviť ho, radšej mu disciplinovane uhla z cesty. Lístoček s naškrabaným odkazom na názov oddelenia a meno lekárky zvierala v ruke a hľadala v spleti chodieb vyústenie k výťahu. Konečne ho našla. Hrdá na seba, že starú ženu niekde nevyklopila, vnímajúc bolesť chrbta, hľadala nejaké označenie alebo odkaz. Evidentne človek, čo postavil toto miesto mal zmysel pre humor. Ak by šlo o život a záležalo by na minútach, je pravdepodobné, že pacient by dodýchal počas transportu a hľadania cieľa. Keď vtlačila vozík do nie príliš vábneho výťahu, zistila, že je zablokovaný. Nakoniec vyšla späť a hľadala nový záchytný bod. Oproti kráčali dve ženy, z ktorých oblečenia nebolo zrejmé o aký druh zamestnancov ide, ale boli jediný zmysluplný bod, takže ich oslovila. Zistila, že výťah je výťah na prádlo, ale ženy jej dovolili, aby sa s nimi zviezla na poschodie, kde bola psychiatria. Stará žena práve v okamihu dosiahnutia méty, pocítila nutkavú potrebu navštíviť toalety, takže zmenili smer a opäť hľadali. O chvíľu šťastne dorazili k dverám , na ktorých bolo fixou dopísané WC. Napriek tomu, že boli v nemocnici, došlo mladšej žene, že vozík sa do dverí nevmestí. Pri bleskurýchlej obhliadke miesta zistila, že prekonať cestu z vozíka cez malú predsieňku až na sedadlo toalety nebude ľahké. Zároveň si uvedomila, že obe sa budú musieť svojpomocne posúvať, ohmatávajúc zárubne plné drobných organizmov. V hlave jej blysla spomienka na reklamu na akýsi čistiaci prostriedok a živo si predstavila milióny malých škaredých zubatých potvoriek, ktoré sa iste smejú na plné hrdlo. V momente, keď sa mladej žene podarilo staršiu usadiť na sedadlo, niekto spoza jej chrbta sa nesmelo opýtal, či si môže zobrať vozík, keďže na recepcii už ďaľší voľný nemajú. Mladá žena okamžite prešla do bojovej pozície a ochránila vozík vlastným telom, aby napokon mohli doraziť pred ordináciu . V čakárni nebol nik. Zaklopala na dvere , aby jej sestrička oznámila, že pani doktorka ordinuje na poschodí vyššie, okrem toho je pred obedňajšou prestávkou, teda blíži sa aj koniec pracovného času na tomto oddelení. Mladá žena expresne pochopila situáciu a okamžite prehodnotila šance, veľmi podlizovačne, čo nebolo jej zvykom, poprosila sestričku o pomoc. Vysvetlila, že sem starú ženu priviezla z geriatrie, z interného a z iných oddelení a sú na tejto strastiplnej ceste od rána. Uspela. Po hodinke otázok už vychádzali z ordinácie s papierom v ruke a s úsmevom na tvári. Obe boli hrozne unavené. Vo chvíli, keď sa im stretli oči, by nikto nezapochyboval o ich príbuzenskom vzťahu. Nebovo modré šibalské zreničky, čo nedávali spávať mužom -:) Stará žena žmurkla na mladšiu a usmiala sa víťazoslávne nad vybojovaným pokojom. Pomalým krokom sa vydali na cestu domov, späť do pohodlia. Diagnóza znela Alzhaimer. V tomto veku po 90-tke podľa lekárky prirodzené vyústenie životnej dráhy mozgových buniek, nejaké tabletky, nejaké poučenia k vývoju. Jasné a jednoznačné, ako z lekárskej učebnice.

Od tohto dňa nabrala diagnóza veľmi rýchly spád. Stará žena čoraz častejšie gestikulujúc rozprávala s neviditeľnými prízrakmi, ktorých nikto okrem nej nevidel. Niekedy to boli mŕtvi príbuzní, alebo ľudia z ďalekej minulosti, alebo niekto, o ktorom mladá žena nikdy nepočula. Jediná časť dňa v tomto fyzickom svete, o ktorú prejavila záujem bol čas obeda. Vedela sa tešiť z akéhokoľvek jedla, sánka ochabnutá vekom väčšinou nevydržala nápor a kúsky jedla padali späť na tanier alebo okolo stola. Mladá žena bola trpezlivá a počúvala dookola opakujúce sa historky, spomienky na frajerov a trkotanie z neviditeľnými susedami. Niekedy sa zreničky oboch žien stretli. Blankytné zreničky tam boli, mali nádhernú skoro bledosivú farbu. Ale pohľad už nepatril jej.

Stará žena nedočkavo odsunula tanier a ponáhľajúc sa na svoje miesto pri okne, už po ceste sa usmievala. Mala na toto všetko právo. Mala na to diagnózu. Tam, za dverami sa mohla nekontrolovateľne presúvať a hodiny trvajúce rozhovory s neviditeľnými spoločníkmi sa mohli začať aby skončili neskoro večer. Mladá žena sa usmievala tiež. Napriek tomu, že pohľad staršej ženy už nepatril jej. Ona vedela, že všetky tie stretnutia robia starú ženu šťastnou. Vnímala jej šťastie skoro fyzicky. Žiadny závoj problémov alebo riešení, nič z tohto sveta, plného aktivovaných situácií. Čo na tom, že lekári to videli inak. Ona vnímala, že je len „za dverami“. Za tými dverami, za ktoré ostatní budú môcť nakuknúť, až príde ich čas…

( venované babičke)
add section
Move up
Move down
Settings
D

Zdieľajte ...