Madony

Prižmúrila oči, aby zaostrila na okolie. Všade vôkol bolo desivé temno, prítmie jej nedovoľovalo rozoznávať v akej miestnosti sa nachádza. Podvedome sa omotala tuhšie svetrom, lebo cítila to temno aj ako chlad, ktorý sa pokúšal vliezť do jej súkromného teritória, možno aj do duše. V sekunde, keď si to uvedomila a podvedome pritiahla okraje svetra, zároveň pocítila mrazivý dych ohrozenia, ktorý prichádzal niekde od dverí za jej chrbtom. Vlastne nevedela, či sú tam dvere, v tme to nerozoznávala ale ani sa neotočila. Stačilo, že to cítila. Intenzívny pocit chladu prešiel odrazu do oblasti podbruška, čo ju zarazilo a trochu spomalilo jej reakciu. Chytila sa rukou za brucho a odrazu pochopila, že na tom mieste je život. Nemeškala už ani chvíľu a vnímajúc prichádzajúce temno, snažila sa očami rozoznať nejaké otvory pred sebou, mohli by to byť okná. Keď sa jej podarilo prekročiť ruiny otvoru, ocitla sa v ďaľšej miestnosti, predpokladala, že u susediaceho človeka. Bol to muž, cítila, že sa na ňu díva. Striedavo na ňu a na druhú stranu, odkiaľ prichádzalo temno a jej stačilo málo, aby pochopila, že ju neochráni. Bez slov vyskočila do tmy, von z miestnosti, preč od pocitu ohrozenia, držiac sa za brucho a vnímajúc čiernu oblačnú oblohu nad sebou. Obloha bola hrozivá, nechápajúc zírala na tmavosivé až čierne oblaky, s pretínajúcimi bleskami. V tejto nepochopiteľnej situácii ju to neprekvapovalo, podčiarkovalo to len pocity ohrozujúceho. Nepomenovateľného. Nepoznaného. A prichádzajúceho. Pomaly a rozhodne. Odrazu pocítila v náruči lásku. Tentoraz prekvapená a zaskočená, privinula si automaticky dieťa, ktoré chránila pred chladom, nestíhajúc analyzovať nezmyselnosť situácie, ktorú prežívala a odovzdávajúc sa deju, ktorý ju ťahal smerom do ulíc. Zrýchlila krok, pociťujúc všadeprítomné temno, ktoré sa rozlievalo po šerom meste. V tmavej hmlovine, ktorá ju obklopovala, zbadala najprv slabé, neskôr pribúdajúce siluety ľudí. Matiek. Každá z nich držala v náručí dieťa. Krok za krokom sa vnárala do prúdu matiek, ktoré tvorili spoločnú masu, nesúcu pocity ohrozenia a chrániacu svoje deti. Bolo ich veľa. Stovky, tisíce. Po tvári sa jej začali rynúť slzy, bez toho aby chápala alebo pociťovala dôvod ich toku. Slza za slzou sa spájali v neutíchajúcom potoku, bez emócie, bez chuti. Len sa tak pokojne kĺzali po lícach, tichúčko, kľudne. Ako keby plakala za nich všetky. Nemala strach. Žiadna z nich nemala strach. Pokojne sa vnorila do masy ľudských bytostí, ochraňujúc život.

Otvorila oči. Pozrela sa na slniečko za oknom a vstávajúc z postele si uvedomila, že má mokrú tvár. Utrela si slzy a zamierila do kúpelne. Dnes má toho trochu viac, celá rodina sa balila na výlet do prírody. Po raňajkách, zbalené tašky naložili do auta a zanechávajúc za sebou denné starosti, vyšli v ústrety jarnému slniečku. Keď dorazili na miesto a zaparkovali, deti sa rozbehli a ona zatvárajúc kapotu kufra, zaostrila na drevený altánok s krížom, pár metrov pred nimi. Pomalým krokom, usmievajúc sa do slniečka, kráčala smerom k nemu, hľadiac zároveň na skackajúce deti. Podišla k altánku a s vnútorným úsmevom hľadela na fresku Madony s dieťaťom, ktorá sa rozprestierala po jeho celej vnútornej strane -:) Vo vnútri sa jej rozliala láska a pocit naplnenia.

Zdieľajte ...