Podnikateľ

Maroš sa opieral o parapetu okna a pozoroval dve chichotajúce sa mladé ženy v bielom, ktoré stáli dole s kávou v ruke a náruživo o niečom debatovali. Jedna z nich mu pripomenula Lýdiu, vedúcu predajne , ktorej vždy, keď sa nedívala, civel na prsia -
Svoje podnikanie začínal v malej kancelárii, ktorú si prenajal v časti už sprevádzkovanej predajne s rozličným tovarom, takto aspoň ušetril časť nákladov. V zadnej časti predajne mal dostatok miesta a pokoja, pokiaľ ho potreboval. Inokedy sa rozptýlil pri variči, kde sa stretávali predavačky, keď si varili vodu na kávu. Lýdia bola vždy pozitívne naladená a vysmiata štíhla blondínka, nie veľmi pekná, ale jej schopnosť komunikácie s mužmi bola frivolno-zábavná a preto si nikdy nenechal ujsť možnosť pozorovať ju, keď preberala nový tovar. V tom roku boli hitom leta kondómy v rozličných podobenstvách. Snehuliačikovia, trpaslíci, čertíci. V krabici vyzerali skoro ako hračkárky tovar - Sledovať jej mimo-verbálny atak na mladého začínajúceho dílera, ktorý došiel na predajňu s ponukou, bolo úžasne zábavné- Mladý chalanisko odchádzal s červenými ušami a predavačky sa rozosmiate vracali k svojim pultom za svojou prácou. Boli to prvé roky podnikania po revolúcii, všetci boli plní elánu a plánov. Aj radosti z práce. Marošovo detstvo sa nieslo v znamení istoty a stability klasickej socialistickej rodiny. Pravidelnosť a neochvejnosť naplánovaného vývoja štátu sa premietala do života ľudí, ničím neprekvapivé dni ubiehali v rovnakom tempe a farebnosti pre všetkých. Škôlka, škola, družina, pionierske schôdzky, Hviezdoslavov Kubín a Zväz československo-sovietskeho priateľstva, pracovné soboty a Prvé máje -
Mama bola predavačka a otec pracoval na Vojenskej správe, ich život bol podobný tisíckam rodín a Maroš žil v tejto istote opierajúc sa o opakujúce sa a známe. Niekedy mu istotu pravda narušila vlastná neporiadnosť, napríklad ako vtedy, keď si ráno doma zabudol kľúče a po príchode z družiny musel čakať na panelákovej chodbe, kým sa rodičia neskôr podvečer vrátili práce. Vtedy si nevedel predstaviť horšie narušenie životnej istoty, ako keď pred dverami bytu v studenej chodbe na najvyššom poschodí, v chlade a so škvŕkajúcim bruchom, prestupoval z nohy na nohu a predstavoval si tu hanbu, keď ho rodičia nájdu počúraného - Ale inak život prebiehal pokojne, s istotou sa prelieval a plynul v svojom vlastnom čase.
Roky podnikania po revolúcii, mu umožnili rozlet. Konečne si mohol vyskúšať stavať svoje vlastné istoty. - Kúpal sa v mori možností a ako mladý lev triasol hustou hrivou rozdávajúc energiu na všetky strany, dívajúc sa, či si tohto ostatní dostatočne všímajú - Z malej kancelárie v obchode s rozličným tovarom sa presťahoval do bussines centra, pribudla asistentka, neskôr ďaľšia, nové auto, nové projekty a noví obchodní partneri, dovolenky, golf, značkové hodinky. Boli to úžasné časy, keď s každou ďaľšou kúpenou nehnuteľnosťou rástol jeho pocit zabezpečenia a hrdosť na samého seba. Celú svoju životnú energiu v tomto neustále oscilujúcom neistom svete biznisu pretavil do foriem svojej istoty . Stálo to veľa síl ale napokon sa mu to podarilo .On sám sa stal svojou istotou. Možno, možno iba niekedy si nostalgicky spomenul na Lýdiu a jej šteklivé reči, keď prechádzala okolo jeho malej kancelárie vysmiata so šálkou kávy -
V hlave sa mu sformovala myšlienka na voňavú kávu, ktorá sa pomaly prezliekla do nástojčivého pocitu prenikavej chuti na jazyku. Milión za šálku kávy… Sestričky už z okna nevidel. Biele plášte nemocničného personálu sa mihali na dvore, ale podobnosť s Lýdiou už nenašiel. Otočil sa od okna a sadol si na svoju posteľ v súkromnej izbe, kde mu minulý týždeň oznámili zdrvujúcu diagnózu.
V ten deň sa všetky jeho vytvorené životné istoty sa roztrieštili na malinké kúsky.
Sadol si na posteľ a v duchu sa začal vzďaľovať od všetkých istôt svojho sveta, ktoré mal. V mysli si začal vybavovať slová, ktoré ho naučila babička. Vždy, keď ich navštívila a rodičia neboli doma, vráskavými rukami láskavo vytiahla spod vyšívanej zástery starý papierový zošit s čierno-bielymi ilustráciami s nápisom, ktorý už vtedy vedel prečítať, hoci mu nerozumel „ katechizmus“ a spoločne si potajomky čítali. Vtedy ešte nechápal, prečo boli tieto chvíle pre babičku tak podstatné a akú istotu mu chcela predať. Nechápal to, ale ako malé dieťa dychtivo vpíjal do podvedomia slová, ktorým vedomie nerozumelo. Pri spomienka na ňu sa nežne usmial. V tichosti začal sám pre seba odriekať slová „ Otče náš, ktorý si na nebesiach….“

Zdieľajte ...