SÁRA

V ten deň som ledva stihla vlak, dobehla som na poslednú chvíľu zvierajúc v ruke lístok do prvej triedy a ťahajúc za sebou kufrík. Zadychčaná som vošla do otvoreného vagóna, ktorý zíval prázdnotou a sadla na miesto u okna. Kým som odkladala batožinu na miesto oproti mne si prisadla žena. Vlastne ani neviem, prečo som si nepresadla, aj keď všade vôkol boli voľné miesta. Možno mi to bolo trápne a možno udychčané tempo mi nedalo toľko priestoru na premýšľanie. Žena bola o niečo staršia odo mňa a pripadala mi zanedbaná, ako keby bola na dlhej ceste. Pozdravili sme sa a prestala som si ju všímať. Vlak sa pohol a ja som siahla po telefóne, aby som svojej kamoške porozprávala novinky, ktoré sme nestihli prebrať, keďže som sa práve zaoberala dolaďovaním farieb v mojom novom bývaní. Inokedy to nerobím, ale ženina prítomnosť ma nejako nerušila, takže som napriek tomu, že som nebola sama, v kľude prebrala všetko, čo som chcela. Sprievodca skontroloval obom lístky a ja som vyhliadala hrkotajúci vozík z občerstvením. „ Prepáčte“ ozvala sa ku mne žena. „Prepáčte, nemohla som nepočuť, možno by vás toto mohlo zaujímať, keď ste tak zaujato rozprávala o farbách“. Vytiahla akési fľaštičky s farebnou tekutinou a katalóg a ja som na sekundu pocítila ten nepríjemný pocit, ktorý vás prepadne, keď sa stretnete s obchodníkom, ktorý na vás vytiahne svoju plejádu zaručene tých pre vás pravých ponúk. Vtedy som o Bachovej terapii esencií nevedela veľa, ale žena mi kvetnato porozprávala svoj príbeh, práve cestovala z Anglicka, kde bola na odbornom školení a porozkladala predo mňa fľaštičky s prenádhernými farbami olejčekov. Od tej chvíle sme sa ponorili do rieky rozhovorov a zisťovala som, že tá žena ma vťahuje do svojej bubliny, kde neexistovali ostatní spolucestujúci, ktorí časom pristupovali. Boli sme len my dve a Otvorenosť. Nikdy nebolo ľahšie zdôveriť sa zo životnými boliestkami, záujmami a preberať všetky možné témy. Ani okom som nemihla keď vybrala Anjelské karty a ponúkla mi výber, neodpadla som ani vtedy, keď vytiahla kyvadlo a bez záujmu o ostatných mu začala klásť otázky. Jednoducho som prijala jej otvorenú prítomnú dimenziu, plnú prekvapení, ktoré ma miestami znepokojovali. O mame som rozprávala málo, zomrela, keď som bola ešte dieťa a nepociťovala som to ako ťažký batoh, skôr som to brala ako nemennú definitívu, na ktorú som si zvykla. Pamätala som si len na jej čierne vlasy ako žúžol vyčesané dohora a nebovomodré oči. Žena mi otočila kartu a prečítala text na nej, presné znenie si už nepamätám, ale pamätám, čo mi povedala potom. Jednoducho a pokojne. „ Vaša mama je tu s vami, vždy tu bola a možno vám dáva znamenia, ktoré vy prehliadate“. V ten moment som si spomenula na dúhy, videla som ich v živote veľa ako dieťa, pretože okno mojej detskej izby bolo otočené smerom na rieku, v tú chvíľu som sa pootočila k oknu a v nemom úžase som zírala na dúhu, ktorá sa práve farbila na obzore…Počas nasledujúcich rokov som sa niekedy vracala v spomienkach k tejto žene, k tej ceste plnej vzájomného precítenia a zvláštnej spolupatričnosti. Boh vie ako to bolo s tou dúhou. Žena mi dala vizitku, ale Vesmír chcel, aby som ju niekam zapotrošila. Nikdy sme sa už nestretli.

Prešli roky. Do života prichádzali a odchádzali situácie, menili sa veci aj ja. Prišla choroba, ktorá mi mala ukázať nový smer. Keď som po večeroch pri zapálenej sviečke popíjala bylinkový čajík, sedávala vedľa mňa Sára. K nej som mohla byť úprimná. Rozprávala som jej, ako sa prebúdzam nad ránom s očami zaliatymi slzami nad mokrým vankúšom. Rozprávala som jej o večeroch, keď sa mi nedarilo nadviazať spojenie s duchovnou dimenziou a neustále som skúšala rôzne techniky meditácií. Rozprávala som aj o nociach, keď som sa prechádzala po byte, aby som nezobudila ostatných a čakala na ráno. Pozorne ma počúvala, niekedy som mala pocit, že ma chce držať za ruku. Mlčala, nikdy neprejavovala svoj názor na moje monológy. Vnímala som len jej medovo-žlté vlasy po plecia s vlnkami ako lány letnej pšenice a kľud, s akým prijímala moje výčitky ohľadom nepochopenia. Niektoré dni ma prepadla skľúčenosť sprevádzaná zlosťou na ňu, že mi neodpovedala. Rozčuľovala ma svojou tichou a pokojnou prítomnosťou a inokedy som ju prosila, aby zase došla. Vedela som, že stojí pri mne, ale mne to nestačilo. Potrebovala som odpovede. A tie neprichádzali. Sára bola mojou sprievodkyňou pádmi aj pocitmi malých víťazstiev, prežili sme toho spolu veľa a vlastne ani neviem, kedy som jej dala meno. Lebo, čo už by to bola za priateľka, keby som ju volala, tá so žltými vlasmi -😊. Po ukončení liečby sa na čas stratila. Keď som vychádzala z brány nemocnice s výsledkami a úsmevom na perách, poslala som jej letmý bozk a poďakovanie.

Minule som mala sen. Ten z tých druhov, o ktorých viete, že vlastne snom nie je -😊 Preniká do vášho tela pocitmi a vnímate ho rozšíreným vedomím svojho celého Ja, aby ste v jednej sekunde precítili celý obsah a pohltili celý objem informácií v ňom. Došli mi povedať, že „ Ona odchádza“. Vtom sa predo mnou zjavila a ja som jej po prvý raz videla do tváre, napriek tomu vnem pocitový prehlušil zrak a jediné, čo som si všimla, že na vlasoch mala kapucňu hábitu a nevidela som jej vlasy. Nezmyselne som sa jej vrhla do náručia a prežila intenzívny pocit Lásky, neskutočnej, rozpínavej a neporovnateľnej s ničím doteraz poznaným. Počula som samú seba vysloviť tie slová „ milujem ťa Mama“.

Sára odišla. V mojej Duši plnej Lásky je stále so mnou a súčasťou mňa.

Zdieľajte ...